Marcel Páleš

„Vstávaj! Sme sami, môžeme si robiť, čo len chceme!“ budil sestričku Amálku Ľubko a dlho jej netrvalo, aby roztvorila oči a posadila sa.

„A kde sú všetci?“ spýtala sa začudovane.

„Neviem, ale poď, kým niekto nepríde! Budeme si žiť bez dospelákov! Aspoň na chvíľu!“ ťahal ju za ruku.

„A čo ideme robiť?“ zívlo sa mladšej Amálke, kým sa bosú nohu snažila vopchať do papučky. Ľubko ju už viedol do obývačky, takže sa obuť napokon nestihla.

„No najprv si vyberieme nejakú rozprávku a pustíme si ju. Keď je tu niekto z dospelých, tak dívidičko samy obsluhovať nemôžeme. Ty urobíš raňajky a budeme jesť pri televízore na gauči. Povedz mi, kedy inokedy budeme raňajkovať v obývačke pri rozprávke, ak nie teraz?“ nadšene jej dohováral.

„Máš pravdu! Tak ty vyber rozprávku a ja idem pripraviť raňajky!“ zavelila už prebratá Amálka a pobrala sa ku chladničke.

Zatiaľ čo Ľubko povyťahoval z poličky všetky DVD-čka a hrabal sa v nich na zemi, Amálka držala dlhú chvíľu otvorenú chladničku. Napokon on vybral rozprávku Pat a Mat a ona maslo a jahodový lekvár. Chladničku nechala naďalej otvorenú, pretože vedela, že keď natrie chlebíky, pôjde do nej ešte po mlieko. Keďže jej napadlo, že Ľubko jahodový lekvár neznáša, vzala si stoličku, aby zo skrinky nad umývadlom zložila nutellu. Z vedľajšej skrinky zasa vyložila taniere. Len-len že jej jeden nespadol na zem a nerozbil sa. Predsa len rúčky šesťročného dievčatka sú drobné a tanier veľký.

Ľubko zapol televízor a pohodlne sa usadil, zababušil sa do deky a popohnal Amku, nech si pohne s raňajkami.

„Veď sa snažím! Ale som na to sama! Mohol si ma počkať s tou rozprávkou, Ľubo, a ísť mi radšej pomôcť!“ hnevala sa na neho Amália.

„No dobre, tak ja pripravím kakao,“ premohol sa a šiel.

Z roztvorenej chladničky vybral mlieko, potom si zastal na stoličku, aby zložil tubu s kakaom a dva hrnčeky. Keď zoskočil zo stoličky, nešťastne drgol svoju sestru, ktorá natierala chleby. Maslo bolo razom na zemi. Začali sa hašteriť a krátka hádka sa skončila tým, že si teda na raňajky vezmú radšej keksíky a džús. Neporiadok nechali tak… Po rozprávke ho vraj upracú. Amalka si pri príprave stihla zašpiniť pyžamové tričko, a tak bola čochvíľa od masla aj červená deka, pod ktorou ležali pri televízore, a tiež červený vankúš, ktorý si dala pod hlavu.

„To je skvelé, že nás nikto nekomanduje! Že kašleme na školu, na škôlku, nikam nemusíme a môžeme zostať v pyžame celý deň!“ zahlásil Ľubko.

„A môžeme si robiť, čo len chceme! Vziať si, čo len chceme, a nikto nám nič neprikazuje, ani sa na nás nikto nehnevá! Zuby sa dnes neumývajú!“ doplnila nadšene mladšia Amálka.

Rozprávka ubehla, potom si dali ešte jednu, po nej o čosi kratšiu ďalšiu, ale to už hodiny ukázali dvanástu hodinu. Už im začalo byť zvláštne, že stále nikto nechodí.

„Nemyslel som si, že nás nechajú až tak dlho samých. Už by som rád aj obedoval,“ hľadel do poloprázdnej chladničky chlapec.

„Tak poďme hore k tete susede, ona nám určite niečo dá!“ navrhla sestrička.

„Áno! Skvelý nápad! Poďme!“ zbystril Ľubko a už aj sa rozbehli o poschodie vyššie.

Klopali, klopali, ale dvere sa ani nepohli, ani za nimi nič nepočuli. A tak sa rozhodli ísť k ďalšej susede o poschodie vyššie. Tam však pochodili rovnako ako pri prvej. Vyšli teda von a vyzerali nejakého dospelého. Ani po pár minútach však nikoho nikde neuvideli. To už im všetko jedno nebolo a malá Amálka začala plakať. Radšej by bola, keby sa všetci vrátili. Už by mamku poslúchala na prvý raz a nehnevala ju ako obyčajne. Teraz si uvedomila, že tí dospelí predsa len na niečo dobrí sú a že to až tak zle nemyslia, keď deťom dohovárajú, aby ich počúvali. Prišlo jej smutno. Veď večer pred spaním mamku opäť nahnevali. Možno preto sú teraz samy. Plakala, plakala a plakala…

„Amálka, tak poď! Raňajky sú už pripravené!“ počula známy ženský hlas odkiaľsi z diaľky.

Vtom sa jej sen skončil a ona po otvorení očí uvidela svoju mamku. Amálka sa na ňu usmiala a už aj vstala z postele. Rozhodla sa, že ju bude radšej počúvať. Bez dospelých by ony, deti, boli stratené.

(foto: Miroslav Trimay)