Všimla si nás zrejme už pri dverách, lebo bola na nich nacapená, keď sme mali vojsť. Potom sa prechádzala kade-tade prízemím, až napokon prišla do izby, v ktorej sme sa usadili. Zatiaľ čo sme v trojici debatovali a popíjali kávu, ona sa nenápadne približovala. Najprv si ma len tak oťukala. Bez slov. Prešla okolo, ako keby som tam ani nebol. Druhý raz sa však už priblížila. No a do tretice… Do tretice sa mi dotkla nôh. Zuza, čo nohy rozťahuje.
Keďže som to všetko vnímal, ale nevadilo mi to, chvíľu postála, akoby zamrzla, a potom pokračovala. Stúpala pomaly-pomaličky vyššie, až som cítil tlak. Jej tlak, že mi chce tie moje nohy roztiahnuť. Sám som sa čudoval, kam mieri a o čo jej vlastne ide. Takto si šplhať… A to ma žena v onen deň čakala v nemocnici s našim krásnym novorodeniatkom. Predsa len som mlčal a Zuzu nechal. Že čo si ešte dovolí… A ona zvolila možnosť ísť vyššie. No keď som potom zbadal, že viac to už nepôjde a že dala do toho všetko, pomohol som jej hore. O chvíľu sedela pri mne. Nedalo sa jej odolať.
Boli sme v čarovnom dome našej známej – maliarky, ktorá je umelkyňou nie len tak navonok, ale zo všetkých strán. Zvnútra aj zvonka. Už jej dom totiž upúta. Sú na ňom namaľované pavučinky a všeličo je esteticky ani nie že dotiahnuté, ale až pretiahnuté do podoby, v akej sa zrejme nachádza aj jej srdce. Teda do bláznivej podoby. Spoza brány vás víta obrovský pes – jedno z najväčších plemien na svete, pričom pri nohách mu pobehuje malý Jack Russell. Toho spoza brány nevidíte. Ale pritom veľký (resp. veľká, lebo je to ona) má rešpekt pred malým. Vnútri vo veľkej klietke na vás zvedavo pozerá pre zmenu nemalý papagáj, ktorý sa v nenápadnej chvíli rozhovorí. „Kávičku máte?“ pýta sa, keď sme už usadení a rozprávame sa. „Áno, Lojzík, majú!“ dostáva odpoveď od panej domu. Vôkol nás chodia mačky, no a po zemi si lozí veľká korytnačka. Zuza, ktorá mi rozťahovala nohy, lebo chcela po nich vyliezť hore. Uvedomujem si však neskôr, že mi roztiahla nielen nohy, ale aj srdce. Zvieratá môžem. Najmä tie, ku ktorým si vieš nájsť cestu a aj bez slov nájsť s nimi spojenie.
Starká mi raz povedala, že kto nemá rád zvieratá, je chladný človek. Sú takí… Zrejme vôbec netušia, o čo prichádzajú. Niekedy je práve zviera bližšie a vernejšie stvorenie ako ktorýkoľvek človek z nášho okolia. Na rozdiel od mnohých ľudí vie rozťahovať nielen nohy, ale aj srdce.
Celá debata | RSS tejto debaty