Žena, ktorá vydržala

6. januára 2015 18:21, Prečítané 3 400x, marcelpales, Eseje a úvahy

Postačí zopár dobre mierených slov a stávajú sa správnym kľúčom, ktorý odomyká spomienky. Rozkotúľajú sa razom kratšie aj dlhšie príbehy a s nimi možno aj slzy. S Luciou Žáryovou, dcérou Štefana Žáryho a Hany Ponickej, sme takto odomkli komnatu jej spomienok na mamu, obdivuhodnú to ženu.

Listovanie v jej živote je ako listovanie v napínavej knihe. Na svet prišla malá Hanka v novohradskej obci Halič v roku 1922. Štúdium medicíny počas 2. svetovej vojny nedokončila. Aktívne sa zúčastnila Slovenského národného povstania a aktívna bola vlastne aj vo všeličom inom. Ako redaktorka, no najmä ako spisovateľka ľúbila predovšetkým slovo. Nebola však stvorená na to, aby iba držala hubu a krok. Úprimné postoje neskrývala. Nepatrila k tým, ktorí zapreli seba a prevrátili kabáty, len aby sa mali lepšie. Lenže práve cit pre spravodlivosť a úprimnosť sa Hane Ponickej stali neviditeľnými kľúčmi, ktoré jej zamkli mnohé dvere. Teda najmä tie, ktoré otváral vtedajší režim. Nakoľko zvnútra ju nemohli nijako umlčať a spútať, robili tak aspoň zvonka. Žila skromne, chudobne, bola neustále sledovaná, poťahovaná, limitovaná a nemohla publikovať. Písať však neprestala. Veď ani skutočný veriaci neprestane veriť len preto, že mu bránia vojsť do kostola.

V Bratislave bola dusná atmosféra, v ktorej sa už Ponickej nedalo dýchať. Mnohí jej závideli a stavali si pred ňou neviditeľný múr. Niektorí muži sa neprehrýzli už len tým, že Ponická ako žena písala omnoho lepšie ako viacerí chlapi. Potrebovala odísť, vykašľať sa na Bratislavu… Kľúčom do jej srdca sa napokon stala malebná obec Lukavica a v nej zapadnutý mlyn. Kade-tade v ňom lozili myši, nič poriadne nefungovalo a kadečo bolo potrebné najprv opraviť, aby sa tam dalo ako-tak existovať. Ale Ponická bola spokojná. Vedela, že otvára novú etapu života, že našla prostredie, v ktorom bude môcť pokojne tvoriť. Písanie bolo pre ňu kľúčom do iného sveta – do sveta, kde jej nikto nemôže nič zakazovať, ani nič diktovať. „Napokon však ani v Lukavici nenašla úplný pokoj,“ vysvetľuje mi jej dcéra Lucia, ktorá sa na mamu podobá hlasom aj výzorom.

Odpočúvali ju, sledovali, otravovali jej najbližších. Eštebáci významnú spisovateľku nešetrili. Raz sa vybrala tráviť Vianoce práve s dcérou Luciou hlboko a vysoko do hôr. Odrezaní od eštebáckej civilizácie tam dolu. Pekné chvíle tam prežili aj s trojicou drevorubačov, ktorí im zaraz prirástli k srdcu. Našli v nich krásnych a vľúdnych ľudí. A predsa len napokon vysvitlo, že jeden z nich donášal eštebákom.

Život Hany Ponickej bol aj o hľadaní pokoja, i keď neprajníci do jej dní pravidelne vnášali nepokoj. A to by jej postačilo máličko, aby od nich pokoj mala – prikývnuť režimu a tancovať podľa ich piesní. Pochopiteľne, zvonka by pokoj možno mala, ale zvnútra určite nie. Hana však vydržala – vydržala byť sama sebou, neobrátiť kabát. Azda aj preto je vzorom pre nás ostatných.

Postačí zopár dobre mierených slov a stávajú sa správnym kľúčom, ktorý odomyká ľudské srdce. Zdá sa, že táto neobyčajná žena vydržala chrániť práve takéto ľudské slová. Zaslúži si náš obdiv.

(fotomontáž: autor)