Marcel Páleš

„Konečne som ho našiel! To je ono! Takéto auto si raz kúpime a ty budeš prvá, koho na ňom preveziem, mama!“ vyslovil 19-ročný mladík a hlavu pootočil napravo. Pohľadom však na pôvodkyňu svojho života preskočil len na drobný moment, ako by sa bál, že ak auto na monitore počítača stratí z dohľadu, nikdy ho nezíska. Matka, ktorá stála po jeho pravom boku, pochybovačne zdvihla obočie. Po ľavom boku mal jej kolegyňu, ktorá chlapcove poznamenanie brala s humorom. Spoza nich sa nenápadne zo stoličky nahol matkin kolega. Keď videl, že chlapec to myslí úplne vážne, zapochyboval o jeho zdravom rozume.

„Však je to pecka? Ak mi biznis vyjde podľa plánov, tak do troch rokov to auto máme. A ty už nebudeš musieť do práce chodiť vôbec. Zamestnávať ťa bude najmä to, čím si zariadiš dom, ktorý ti kúpim. Alebo sa budeš zaoberať napríklad hľadaním destinácie, kam pôjdeme na dovolenku. Čo povieš?“ Tentoraz už oči od auta odtrhol a pozrel sa mame do očí. Podobných vyjadrení za posledné týždne počula už habadej. Syna brala s rezervou, i keď rada by mu dopriala vysnené fantasmagórie. Ale zasa taká naivná nebola… A navyše, dospelá už nebola len vekom ako jej syn, ale predovšetkým životnými skúsenosťami, ktoré jemu chýbali. Vedela, že mnohé si človek musí zaslúžiť a neraz trpezlivo a usilovne vydrieť. Že väčšina našich snov sa neplní na počkanie, ani že pečené holuby či kačky nepadajú z neba len tak – preto že my si to zaželáme.

„Na takéto auto nenašetrím, ani keby som desať rokov odkladala každú výplatu…“ dala matka bodku za nezmyslami a chlapcovi tým chcela opäť raz trocha pristrihnúť krídla.

„Neboj sa, ja to zariadim!“ vyslovil syn a očividne tomu aj veril. Mala s ním posledný rok čoraz väčšie problémy. Kým sa nerozviedla, bol zvyknutý na iné pohodlie – na bezstarostný život a vysoké vreckové. Teraz sa karta obrátila. Zostal s mamou sám a išli bývať do menšieho. Búril sa. Sama mu už nevedela dať peniaze na všetko, čo si zmyslel, a skutočný otec bol pre čierne obchody kdesi nezvestný. Prosila ho, nech pochopí, že už žijú inak. Že teraz je ona živiteľkou rodiny a má sa čo obracať, aby utiahla všetky výdavky. Chlapec však netúžil znížiť svoj štandard. Chcel vyššie vreckové. Pochopiteľne, doma nič neurobil, mame s ničím nepomohol, iba čo stále niečo ošomral.

Mama ho ľúbila a mala iba jeho, a tak túžila, aby boli spolu šťastní. Aj sa mu snažila nejaké vreckové dávať, ale len v rámci svojich možností. A napokon si aj syn uvedomil, že viac z nej nedostane. Vedel si spočítať výdavky na bývanie, jedlo, telefóny, internet a jasne mu vyšlo, že mame až tak veľa ozaj nezostáva. Vtedy mu do cesty prišla ponuka, aby skúsil biznis. Situácia doma bola beztak vyhrotená. Stále si od mamy pýtal peniaze, ktoré mu nevedela a už ani nechcela dať. Najmä keď videla jeho nevďačnosť. A tak ho posielala na brigádu. Nech si ide zarobiť a nech si potom s peniazmi robí, čo chce. Aspoň si ich bude vážiť, keď si ich vydrie. Avšak ísť pracovať manuálne, nebodaj sa pri tom zapotiť, to bolo pod jeho úroveň. Síce niektorí jeho spolužiaci chodili pravidelne kade-tade na brigády, on to nikdy nepoznal.

Napokon sa rozhodol vziať osud do vlastných rúk a robiť biznis. Videl, že kamarátke sa v tom darí. A vraj sa dá na tom zarobiť obrovský balík. Postačí sa rozbehnúť, nájsť ľudí, klientelu a peniaze začnú pracovať pre neho. Myšlienka takéhoto zarábania ho nadchla. Vyskúšal školenie a po príchode z neho doma zahlásil: „Mama, oddnes sa môj život postupne zmení. Napokon nebudeš dávať vreckové ty mne, ale ja tebe. A to také, že si budeš môcť kúpiť čokoľvek. Auto vymeníš raz-dva. Už žiadne sklápanie sedadiel, aby dozadu nastúpili aj moji kamaráti! Kúpim ti autisko, do ktorého si môžeš dať namontovať aj vaňu!“ Matka sa mu vtedy prizrela do očí, či v nich nenájde neprítomný pohľad.

„Užil si nejaké drogy?“ pýtala sa ho preľaknutá. Ale v najbližšie dni pochopila, že víziou zarábania je posadnutý. …zarábania bez fyzickej námahy. Každodenne sa slovo biznis z jeho úst zaradilo medzi viacnásobne skloňované. Tí, ktorí ho do veci namočili, mu dávali inštrukcie. Dôležité bolo nazbierať okruh potenciálnych kupcov. A samozrejme, na úvod si musel kozmetické produkty kúpiť on sám ,nech vie, s čím obchoduje. Ale vraj časom, keď nazbiera klientov, sa mu peniaze začnú niekoľkonásobne vracať. Oči boli veľké, sny ešte väčšie.

Oslovoval všetkých svojich známych, získaval kontakty, kde sa len dalo. Všetkých pozýval na prednášku o skvelej kozmetike – revolučných produktoch, ktoré ľuďom pomôžu k úspechu v spoločnosti. Niektorí z nich účasť jednoznačne potvrdili. Jeho nadriadení – dvaja tímlídri – sa z neho tešili a sľúbil mu, že pricestujú do jeho mesta, aby mu s biznisom pomohli. Čo-to prítomným prednesú a skúsia ich nalomiť, nech si kozmetiku aj kúpia. No a so ziskom pôjdu na polovicu.

Vidina takého zárobku ho ešte viac zaslepila. „Ešte viac osprostel,“ hovorila si jeho mama, keď ju presviedčal, že už po prednáške sa mu začnú investície vracať a vietor života začne obracať jeho osud. Zanedlho sa deň D priblížil. V osudný moment boli na hostí pripravení a nadšení rozbaliť to na nich. Dvaja tímlídri, on a škatule produktov. Očakávania boli obrovské. Snáď tam každý nechá aspoň pár euro. Kalkuloval celý deň, že ak príde aspoň 30 ľudí a každý z nich ak si kúpi aspoň po jednej drobnosti, môže to hodiť celkom fajný balík. Avšak karta akosi nevyšla. Ani sa mu veriť nechcelo, lebo takýto scenár nečakal ani pri najhoršom. Neprišiel nikto. Jediný jeden človek sa nenašiel, ktorý by sa tam dotrepal. A toľkí sa sľúbili! Tak si nejaké produkty kúpil aspoň on, aby tímlídrom vynahradil výdavky na benzín.

Tímlídri ho posmeľovali, nech to nevzdáva. A tak našiel novú metódu, ktorá sa mu zapáčila – stretávať nových ľudí, spoznávať ich, pozývať na kávu a pomedzi rozhovor spomenúť biznis. Zrazu prestal mať čas na všetko ostatné. Časť dňa presedel na sociálnej sieti, aby našiel obeť, časť dňa s ňou písal, časť dňa trávil na kávičkách a vracal sa neraz neskoro, ani čo by celý deň ťažko pracoval. Neraz sa tak aj tváril – ako uťahaný. Z biznisu. Postupne mu nezostávalo času na také, podľa neho, zbytočnosti, ako je trebárs škola. A tak začal vyučovanie vynechávať. Samozrejme, ráno odchádzal akoby do školy. Kým neprišli po čase výsledky.

Triedna zatelefonovala mame a tá si syna doma posadila. Ten síce po tomto výplachu žalúdka týždeň poslušne sekal dobrotu, ale potom s tým sekol nadobro. Mame oznámil, že v škole si dá odklad a odchádza pracovať do Čiech. Na vysokozdvižný vozík. Nič lepšie vraj nenašiel, a keďže potrebuje robiť ihneď, ihneď zarábať, ihneď roztočiť biznis, musí čím skôr vycestovať. Mama ho spočiatku presviedčala, ale potom kapitulovala. Veď nech len ide! Aj keď ho ľúbila, aj keď mala iba jeho, bolo toho už aj na ňu veľa. Študovať nechcel, brigádovať tiež nie. Stále od nej len cical peniaze, pomôcť jej s ničím nepomohol a pravidelne jej zadosťučinením bola jeho nevďačnosť. A už začal byť aj kde-tu dlžný.

„Choď si! Život ťa naučí!“ Také boli jej posledné slová, keď dvíhal kotvy. Šiel ako frajer. Stále rozprával len o tom svojom biznise. Všetky a všetci boli pre neho iba nejaká spodina, lebo on sa už videl v smotánke v show-biznise ako známy biznismen. A tak aj odišiel. Po príchode sa mame ešte ozval a pochvaľoval si. Ale keď začal zarezávať v práci, ružová realita z predstáv sa mu akosi začala rozplývať.

V závode mu každú chvíľu niekto dával najavo, akým lajnom je. Robil špinavú prácu, za ktorú ho stále ktosi sfúkol. Hovoril si, že to musí vydržať. Veď zarobené peniaze investuje do biznisu, rozbalí to a potom všetci uvidia! Na novom aute, drahšom, ako má samotný majiteľ závodu, príde pred vrátnicu a bude tam stáť celý deň a smiať sa tým debilom do očí. Ale postupne aj táto predstava išla bokom.

Tam, počas práce na vysokozdvižnom vozíku, neraz aj sám vo výške, sa konečne ponížil. Konečne išlo jeho ego dolu. Konečne sa dotkol toho neznámeho, čo v jeho správaní pravidelne chýbalo. Pokora. Po dvoch týždňoch si už vedel spočítať, že doma pri mame vo vlastnej izbe si žil ako kráľ. Navarila mu, oprala, raňajky pripravila, účty zaplatila a žiadna fyzická námaha mu nehrozila. Tu v Čechách boli na izbe štyria. Žil na suchej strave, pizzi, párkoch a polotovaroch. Po práci väčšinou len klesol na posteľ a spal, driemal, alebo len tak ležal. Kopa špinavého oblečenia sa mu zväčšovala.

Nemal chuť nič riešiť. Dokonca ani biznis. Keď si spočítal – ubytovanie, stravu a zopár bežných výdavkov, zistil, že až taký veľký balík ušetrených peňazí to nie je. Partia, ktorá s ním bývala a pracovala, neboli žiadni intelektuáli. Ťahali ho dole. Najradšej vysedávali pri lacnom víne a hovorili o somarinách. Deň po dni ho to celé prestávalo baviť. Práve tam – na vysokozdvižnom vozíku – ponorený do práce a vlastných myšlienok, klesal na duchu, ale klesalo, našťastie, aj jeho ego. Už sa necítil byť frajerom, čo bude robiť veľké obchody. Zrazu mu začala chýbať mama. Zrazu si vedel spočítať, ako dobre mu bolo pri nej. Zrazu si uvedomil, že ako študentovi mu bolo najlepšie, aj keď do učenia sa mu vonkoncom nechcelo. Rozhodol sa, že mesiac dokončí a vráti sa domov. Ospravedlní sa mame a nechá si od nej prvý raz poradiť, čo ďalej so životom. Predsa, ona už ten život pozná.

(foto: Miro Trimay)