Postačilo pár slov ľudí, ktorí rozhodovali, a všetko bolo inak. Pár slov… A viaceré ľudské osudy sa zmenili. Niektoré životné príbehy našli už len čierne strany, posledné a nedopísané. S historikom Petrom Račkom stojím v Stredoslovenskom múzeu, pozeráme sa na panely novej výstavy, venovanej prenasledovaným duchovným, ktorí sa v rokoch 1948 až 1989 neusilovali o nič viac než len o svoje poslanie. Ale ako podotýka historik, duchovný rozmer bytia bol vtedy hlboko pod ten materiálny. Slovo nebolo u Boha, ale u tých, ktorí viedli krajinu. Ešte brutálnejším príkladom sú procesy s inými „rozvracačmi“ onoho červeného režimu. A ak by sme mali ísť do extrému, pomyslime si na koncentračné tábory a katastrofu svetových vojen. A pomyslime si opäť na slovo… Veď všetko sa začína práve slovom. Už samotná myšlienka sa rodí v slovách. Ako trefne teda znie to biblické, že aj na počiatku bolo slovo. Býva aj dnes – na počiatkoch všeličoho.
Akadémia umení v Banskej Bystrici nedávno realizovala pozoruhodnú konferenciu o slove. Keď ju herec, režisér a pedagóg Juraj Sarvaš plánoval, opísal mi svoje pohnútky. Mrzelo ho totiž, že sa stretáva so smutnou realitou – viacerí študenti, potenciálni herci, nie sú v slove, jeho kráse či význame, tak doma, ako by mohli, resp. mali byť. Ide tu o prípad nejedného mladého človeka. A vlastne nielen mladého. Slovo je pritom ozajstným kľúčom, ktorým sa odomykajú mnohé labyrinty. Najmä tie medziľudské. Každodenne predsa vstupujeme do rôznych vzťahov. Správne slovo v nich odomkne, prípadne zamkne. Správne slovo otvára srdce. Slová však bývajú aj kameňmi, ktorými sa rozbíjajú väzby. Slovom sial Sokrates, Ježiš, Rúfus, ale aj Hitler či súčasní teroristi. Slovom vieme strhnúť k činom, ale dať aj stopku a predísť horšiemu.
V marci som sa zastavil u majstra zvonára v Žarnovickej Hute. Pri zvone, ktorý cez Veľkonočné sviatky odovzdali ako česko-slovenský dar pápežovi Františkovi, sme sa zarozprávali aj o začiatkoch majstra. Pred mnohými rokmi vyslovil pred kolegami, že má nápad vyskúšať vlastnú zvonársku dielňu. Vysmiali ho, neverili mu. A dnes? Dnes má jeho dielňa meno nielen na Slovensku, symbolizuje kvalitu a je vyhľadávaná. Postačilo, že majster kedysi veril svojmu snu, svojmu slovu a nenechal sa slovom iných zabrzdiť.
Jeden môj známy sa už dlho trápi pre nenaplnenú lásku. Pomoc hľadá cez slovo na rôznych miestach a u rôznych ľudí. Keby ich nebolo, tých ľudí a tých slov, možno by už skončil, ako mi povedal, kdesi na železničnej trase medzi Breznom a Zvolenom. Teda tak, ako to kedysi v iných končinách urobil iný kamarát. Slovo má váhu, i keď nič neváži. Má veľkú hodnotu, i keď sa nám často javí ako bezcenné a všedné. Sem-tam si sadnem do auta v nepokoji, cestou sa započúvam do rozhlasového vysielania a po vystúpení som inde. Nielen fyzicky. Inde vďaka slovu.
Často sa sám seba pýtam, čo urobiť, čo sa dá urobiť, aby bolo vo svete viac dobra, čo i len o zrnko. Aby sme nepočúvali každý deň o štatistikách teroristického vyčíňania zvrátených ľudí. Ľudí, do ktorých bolo zasiate nesprávne slovo a mylne si myslia, že je správne. Neviem, ktoré slovo, ktorá filozofia, ktorý svetonázor či ktoré náboženstvo sú tie najlepšie, no určite to nie sú tie, ktoré motivujú k ubližovaniu, k zabíjaniu a nevraživosti. Verím však, že veľa sa dá zmeniť cez slovo kohokoľvek z nás. Cez obyčajné dobré slovo.
(foto: Miroslav Trimay)
Celá debata | RSS tejto debaty