„Len aby to nebolo tak, že o sto rokov bude slovenčina už len vedľajším jazykom, ktorý budú mnohí vnímať ako niečo archaické,“ podotkla asi 50-ročná žena a zakrátko sme si popriali ešte pekný deň a ja som pokračoval ďalej zadaždeným chodníkom. V myšlienkach som sa však vybral na novú prechádzku za starým dobrým slovenským pokladom.
Kráčal som vtedy Vlkolíncom, pamiatkovou rezerváciou slovenskej ľudovej architektúry. Síce pršalo, prekvapilo ma plné parkovisko a neustále prichádzajúci aj odchádzajúci návštevníci. A pritom vo Vlkolínci nie je ani nákupné centrum, ani wifi-centrum, ani čosi iné ultramoderné, bez čoho sa dnes žitie nenosí. Nájdete tam pokoj, voňavú prírodu, ale najmä čosi staré slovenské, čo už hocikde nemajú. Stretám aj Čechov z Brna. Sú v úžase. Starší pán si dokonca pamätá svoju prvú návštevu Vlkolínca, keď tam o čosi viac pulzoval všedný neturistický život. O niečo neskôr počúvam iných výletníkov z Čiech, mladú rodinu od Karlových Varov. Vraj niečo podobné u nich nenašli. Ďalšia pani a jej brat priviedli od Piešťan rodiny s deťmi, aby ratolesti videli niečo, o čom sa učia v škole a lepšie to vnímali. Napriek zatiahnutej oblohe im v tvárach svietil úsmev. Rozžiarila ich krása slovenskej jedinečnosti.
Odchádzam, prší a mne do myšlienok neustále steká hĺbavý nepokoj, ktorý vo mne zasiala žena, čo sa rozčarovaná rozhovorila o tom, ako si my Slováci nechávame ujsť poklad ukrytý v jazyku, v reči. „Nechávame prenikať najmä anglické slová a pritom máme toľko krásnych slovenských!“ zdôrazňovala. Ťažké srdce mala na väčšinu médií, keďže od nich preberajú mladé generácie nielen vzor výberu cudzích slov namiesto slovenských, ale neraz aj vzor katastrofálnej výslovnosti tých slovenských. Ešte v ten večer som prísluchovo počúval ktorúsi televíznu stanicu a tiež mi v ušiach zaškrípalo, keď mladý hrdina z reklamy nevyužil mäkčeň ani len v slovnom zápore slovesa, teda neunúval sa správne vysloviť ani len to „ňe-“. Zrejme chcel byť „cool“, aby bol svetový. Nehovoriac o tom, do akých slov obliekajú svoj slovný prejav niektorí moderátori niektorých rozhlasových staníc. Keď porovnávam jazykovú znalosť redaktorov či moderátorov (a niekdajších hlásateľov) spred tridsiatich či štyridsiatich rokov, zdá sa mi, že v súčasnosti je veľmi náročné nájsť rovnako kvalitného šíriteľa slova v tejto oblasti. Pochopiteľne, slovenčina nepatrí k jednoduchým jazykom a chce to veľa času, aby ju človek poznal na vyššej úrovni. Ani autor tohto článku ju dokonale neovláda.
Je to však celé na dlhé lakte a – ako pri inom, tak aj v tomto prípade – všetko so všetkým súvisí, jedným je ovplyvnené druhé a to ovplyvňuje tretie, až vzniká živá reťaz, ktorá mnohé vzácne umŕtvuje. A tak sa nenápadne vytráca nejedno slovenské slovo, dostáva sa do úzadia a býva nahradené cudzím. Sťažovať sa? Boli by ste na smiech. Sčasti je to celé beztak prirodzený jav, sčasti je to (možno ozaj), tak ako povedala spomínaná pani vo Vlkolínci, naša hlúposť, že si neudržíme to svoje jedinečné, ale tu a tam prevezmeme cudzie. Nuž… Jazyk ako systém systémov je organizmom živým, vyvíja sa ako človek.
Aktualitou a novinkou je práve dnešný Deň kroja, kde ľudia z celého Slovenska prichádzajú do Banskej Bystrice na Radvanský jarmok, aby ukázali ten svoj slovenský kroj, viacerí pritom vytiahnu slovenský unikát. Chcem veriť, že takého čosi, ako mi načrtla v zlých predstavách pani vo Vlkolínci, sa báť nemusíme – že raz sa budeme so slovenským slovom stretať už len kdesi na jarmoku v rámci Dňa slovenského slova. Spomeňme si azda na úvodné slová básnického drahokamu Miroslava Válka: „Nadovšetko miluj rodný jazyk, svoju reč. Je zamat a je meč. Nevhodný dotyk nech ju nepokazí…“
(foto: Miroslav Trimay)
Celá debata | RSS tejto debaty