Marcel Páleš

Plný stôl. Pestré jedlo a pitie, až už nemáš kam položiť ďalší tanier. Také čosi naši predkovia poznali sotva sviatočne… Sedím s rodinou v augustovom Bulharsku v jednom z najväčších hotelov Slnečného pobrežia, raňajkujem a pozorujem ľudí navôkol. Prichytím sa pri kontrolnej myšlienke, či aj ja nemám na programe obžerstvo. A či som si nabral len toľko, koľko skutočne aj zjem. Neviem si totiž predstaviť výraz v tvárach ľudí, ktorí momentálne kde-tu vo svete hladujú a mali by možnosť vidieť v priamom prenose práve túto každodennú všednosť dovolenkujúcich.

Zdá sa, že my s rodinou sme tu v menšine, teda nepatríme k väčšine tých, ktorí na ruke nosia náramok farby, vďaka ktorej sa môžu stravovať neobmedzene celý deň. All inclusive má svoje výhody. V podstate nemusia vykročiť z areálu hotela, pretože všetko majú zaplatené a vnútorný blok hotela im ponúka aj bazén. Najedia sa, idú k vode a tak počkajú, kým nie je na programe ďalší chod. Môžu popritom popíjať aj alkohol, samozrejme v rámci balíka zadarmo. A takto im zbehne celá dovolenka. Nepotrebujú odchádzať ďaleko od hotela, lebo by im prepadli dve-tri výhody All inclusive. Celodenný výlet? Vylúčené! I keď možno im z toho celého občas príde zle, až budú zrána bledí ako stena. Aj takých tu vidno, nuž a v noci ich možno aspoň započuť.

Raňajkujeme. Slováci, Česi, Rusi, Maďari, Nemci, Ukrajina… Je tu medzinárodná zmes. Ale spája ich láska… K jedlu. Stoly sú plné. A to bez ohľadu na to, či za nimi sedia dvaja, traja či piati ľudia. Česť výnimkám, lebo niekomu k sýtosti či spokojnosti ozaj veľa netreba. Ale tí druhí… V praxi to vyzerá asi takto: nabehne rodinka Hladných, deti si pýtajú na úvod palacinky, a keďže hlad je mocný diktátor, naberú si aspoň tucet palaciniek, poriadnu dávku nutelly, tu sa však ranný výber nekončí. Podobne pokračujú s ďalšími jedlami, potom s koláčmi, ovocím, pitím… Až je stôl natoľko zaplnený, že už nie je možné uložiť naň ďalší tanier. A tak postupne jedia už len oči, keď už žalúdok zahlási plnú nádrž. Väčšina stolujúcich nezje všetko, čo si pod vplyvom hladu či iných okolností nabrali. A tak množstvo nedotknutého jedla putuje z rúk obsluhy do odpadu. Niekedy mi to príde ako preteky, kto nechá viac jedla po sebe. A to sme len pri raňajkách, ktoré sú predobrazom obedného či večerného stolovania. Niektorí ľudia jedia, akoby to malo byť naposledy.

Myšlienky mi neskôr pri mori priplavili jednu z básní Mikuláša Kováča. Stena. Báseň preložená do množstva jazykov. Vypovedá jednoznačne, výstižne a nadčasovo. Vypovedá o nás pravdivo, ba až bolestne pravdivo. A pritom pochádza zo zbierky Zem pod nohami, ktorá Kováčovi vyšla ešte v roku 1960. Nuž vyzerá to tak, že zabúdame čoraz hlbšie. Ale čo vám budem… Zahryznite sa do nej, možno vás bude aj štípať:

Mikuláš Kováč: Stena

Vyviedli ho
pred bledú stenu.
Nedal si zaviazať oči,
pretože slnko
chcel vidieť do poslednej chvíle.

Keď potom padol,
na bledej stene
kmital
červený graf jeho srdca.

My sme zabudli na tieto scény.
Strieškami čiapok zaháňame slnko z čela,
lámeme rekordy v jedení a pití
a keď sa presýtime, vravíme:
choď si ľahnúť, si bledý ako stena.

(foto: pexels.com)