Marcel Páleš

Posledné týždne až mesiace viacerým z nás priniesli okrem iného zrejme aj jednu vzácnu vec. Čas. Nečakane sme si pod vplyvom rúškového obdobia a viacerých obmedzení začali nachádzať čas aj na veci, ktoré sme dlhodobo (možno aj dlhoročne) odkladali. Rozosmiala ma slovná hračka niektorých mamičiek, ktoré na sociálnej sieti písali: „Odkedy je tu korona, som po dlhom čase na dne… Koša s bielizňou na pranie.“

Sme s rodinou na dne. Ale s úsmevom a s pozitívnym úžasom. Prechádzame sa totiž dnom vypustenej vodnej nádrže Ružiná. Najprv sme sa na ňu pozreli zvysoka zo zrúcaniny hradu v Divíne a potom sme šli priamo do priehrady. Ešte nedávno, teda v lete, sme sa v nej kúpali, teraz sa v nej prechádzame a je to pozoruhodný pocit. Také čosi zažívame prvý raz v živote. Nebyť rúškového obdobia a obmedzení, dostali by sme sa tam najskôr v lete. Podobne na viaceré miesta v prírode v okolí Banskej Bystrice.

Čas nosenia rúšok ponúkol inšpiráciu aj niektorým literátom. Aforista Ľudo Majer vymyslel napríklad aj vtip: „Ahoj, videla si dnes tú Anču? / Hej, videla. Tá ti bola zase dohabaná! V takom rúšku by som ja nešla ani len smeti vyniesť!“ Čas tak získali viacerí z nás možno aj na dokončenie plánov, ktoré už začínali mať preležaniny. Ešte viac nálezcov času sa nájde medzi čitateľmi kníh. Viacerí si celoročne hovoria, že by chceli časom trocha postáť nad knihou. Ideálne ležmo či v sede. Dostať sa k titulom, ktoré majú čakačku hoci aj roky. Aj mne sa podarilo dopracoval sa k titulu, ktorý som si nechával roky na neskôr. V známom diele Maxima Gorkého Matka som si z úst hlavnej postavy prečítal pozoruhodnú myšlienku, ktorá akoby podčiarkla verejné čakanie (či dúfanie) počas rúškového obdobia: „Žije ten, kto čaká na niečo pekné, a keď nemáš na čo čakať, čo je to za život?“ Koronavírus postupne priniesol čakanie na zlepšenie, na ústup pandémie a nástup krajších (staronových dobrých) čias. Dielo mi tiež pripomenulo aktuálnu snahu ľudí spoločne sa zomknúť a ísť za konkrétnym cieľom. Dúfať, veriť, vydržať. A čakať na niečo pekné.

Tak či onak, priznajme si, všetko zlé je na niečo aj dobré. Koronavírus nám navonok začal brať, ale tu a tam aj niečo pribudlo. Napríklad času na dobré veci, ako sú čítanie, prechádzky prírodou či dnom vypustených priehrad, uvažovanie, odkladané sny a plány. A ešte tie dná košov s bielizňou na pranie.

(foto: Renáta Veltyová)