„Niekedy postačí pozorovať, čomu sa veľkí ľudia venujú a čomu sa vyhýbajú.“ (Marcus Aurelius)
V jednom rozhovore sa redaktorka spýtala Milana Lasicu, či popri všetkej tej činorodosti nemá pocit, že je to na jedného človeka priveľa. Je riaditeľom divadla, hercom, režisérom, humoristom, textárom atď. Ale ako obvykle, v Lasicovi sa nezaprel klasik a odpovedal, že skôr má celoživotný pocit, že by mohol robiť ešte viac. Pritom evidentne nepatrí k tým, ktorí by mali voľného času na rozdávanie.
Nedávno sme sa s kamarátom pozastavili pri starom známom výroku „všetko s mierou“ (Ne quid nimis. – Nič príliš.). Hovorí mi, že odkedy sa rozišiel s priateľkou, stal sa z neho alkoholik-ochotník. Začal prijímať každú ponuku na zábavu, vymetal diskotéky, vstával na obed a zaspával nadránom. Nemal mieru, ako aj sám priznal. Plytký štýl života prevážil ten plnohodnotný. Uniklo mu sústredenie sa aj na niečo iné – na osobný rast, na povinnosti, na tvorbu (keďže je umelec). V podstate na tom nie je nič zlé – však koľko ľudí tak žije celé roky. Uspokojenie je ale niekedy zradné.
Prišli sme na to, že naučiť sa robiť všetko s mierou je naozaj skvelou voľbou. Priam umením. Vedieť do dní zapojiť aj zábavu (kultúrnu aj „nekultúrnu“), aj povinnosti; venovať sa sebe aj ľuďom, namáhať sa, ale aj oddychovať; vedieť niečomu povedať áno a niečomu zasa nie.
Netuším, kedy pán Lasica odchádza do snov a kedy sa z nich prebúdza. Neviem, koľko hodín spí. Zo životopisných kníh však zisťujem, že mnohé osobnosti (trebárs Matka Tereza, N. Tesla, T. A. Edison či Napoleon) spávali len pár hodín denne. Každý deň sa totiž vrhali do života, lebo vedeli, že čas, ktorý majú k dispozícii, je darom – pokladom, ktorým môžu zmeniť svet. Minimálne svoj svet.
Činorodosť je možno pre nejedného človeka cudzím slovom, ale pravdepodobne potom sú mu cudzie aj výrazy ako splnenie veľkých snov, zadosťučinenie, spokojnosť, šťastie a radostné pozdvihnutie duše k nebesiam. Navyše, ak aj niečo robíme, no všetko len pre vlastné blaho, pre vlastné šťastie, pre vlastné pohodlie, nikdy konečný efekt nebude tak nádherný, ako keď sa snažíme pre iných. Ich úsmev, poďakovanie, pochvala či radosť v očiach je nám odpoveďou, že to zmysel má.
„Ideme makať?“ hovoríme si sem-tam so spolubývajúcimi. Znamená to, že je čas robiť niečo plnohodnotné – niečo, čo nám raz za našu snahu prinesie sladké ovocie. Lasica už dávno vie, že tá námaha sa vypláca.
„Dobrý život nebýva životom bez námahy. Bez námahy často nejde dôjsť k tomu, čo je podstatné.“
(Erich Fromm)
(fotoilustrácia: Mirka Křivánková, CZ)
Celá debata | RSS tejto debaty