Marcel Páleš

Pred pár rokmi nás nečakane opustil môj starý otec. Vždy som si myslel, že jeho životný korienok vydrží možno aj stovku. No ako ste si už určite všimli – smrť nechodí len vtedy, keď je telo na pokraji svojich limitov. Zubatá si vyberá kedykoľvek a kohokoľvek. Starký mal len krátko po šesťdesiatke a zrazilo ho auto. V novinách mi vtedy vyšiel článok s názvom Odkaz, na ktorý som si v tieto novoročné dni spomenul.

Predstavte si vodorovnú os. Zatiaľ čo ľudia patriaci na jej ľavú stranu sú skromní, chorobne šetria a mnohé si odkladajú na neskôr, strana pravá rozhadzuje a sústreďuje sa predovšetkým na užívanie si. Ani jeden z dvoch vzorov zrejme nie je správnou voľbou. Najlepšie je nájsť čosi medzitým.

Môj starký Ivan bol šetrný drobný človek, ktorý vyrástol na dedine na lazoch. Obliekal sa veľmi skromne. Pekné šaty si dal len cez sviatky pri návšteve kostola alebo podobnej mimoriadnej príležitosti. Nové oblečenie si nechával na neskôr – nepoužité, starostlivo odložené. Vo vrecku nosil staré, ošúchané a ledva funkčné hodinky s pokazeným náramkom, pričom v zásuvke mal odložené dvoje nových novučičkých. Ráno sa podebatoval s prasiatkom, dal si pohár či dva svojho sladkého červeného vína a spokojne si šiel svojou cestou. Skromne. Rád vtipkoval a snažil sa vniesť medzi ľudí úsmev. Síce mal 62 rokov, na hlave mal menej šedín ako dnešní štyridsiatnici. Veľa vecí si šetril a odkladal, avšak užiť si ich už nestihol.

Mnohí počítame s tým, že zajtrajšok príde a my budeme mať opäť šancu spraviť to či ono. Spoliehame sa neraz, že niektoré problémy vyriešime neskôr, že svoje sny určite zrealizujeme, ale neskôr, že potom si oddýchneme, potom sa budeme venovať tomu a tomu, že potom navštívime priateľov a nájdeme možno aj toho Boha. Spomínaný zajtrajšok tu pravdepodobne aj bude, je ale otázne, či tu takisto budeme aj my. Myslím si preto, že je dobré mať na pamäti a žiť tak, že práve dnešný deň môže byť naším posledným. Je to fráza, ktorú ste počuli xy-krát, ale počuť a pochopiť samozrejme neznamená žiť podľa toho.

Nedávno sa nám začal nový rok. Ľudia majú naivné sklony hovoriť si, že je to akýsi zlom, ktorý predstavuje zmenu a je bránou otvorenou pre predsavzatia. Kdeže! Je to hlúposť podobná tej, keď si fajčiari povedia, že od prvého v mesiaci nefajčia. Koľkí to dodržia?

Prajem Vám preto, drahí čitatelia, aby ste našli pre Vás ten najsprávnejší spôsob bytia – aby ste vedeli aj šetriť, no aby ste si zároveň neodkladali všetko na neskôr. Ak po niečom či niekom túžite, spravte krok ešte dnes. Ak žijete v nepokoji a nešťastí, tak ešte dnes sa vystrite a nájdite kľúč k zmene. Ak môžete dávať lásku, rozdajte ju EŠTE DNES pri každej príležitosti. Prajem Vám odvahu, chuť do života, správne kroky a čo najčastejší úsmev.

„Svine revú, treba ísť!“ bola jedna z najpoužívanejších fráz môjho starého otca. Za tými slovami vidím POHYB, vidím tam odkaz, že netreba stáť na jednom mieste, ale pohnúť so životom. Pohnúť s ním ešte dnes…

Dozúsmevnenia!

„Miluješ život? Potom nemrhaj časom, pretože je to materiál, z ktorého sa život skladá.“ (Benjamin Franklin )

(fotka spred takmer dvadsiatich rokov – ja a starý otec)