Marcel Páleš

„Prídem Vás urobiť!“ odvetil pokojne a zároveň dynamicky, akoby sa na to tešil. V telefonáte zostalo chvíľu ticho, až sa mu zazdalo, že žena tam už nie je a zrádnik bude zrejme vo výpade signálu. Vzápätí ale na druhej strane zachytil dych. Zasekli sa jej slová a len trhane sa vydrali von.

„A… Ako to… ehm… myslíte?“ opýtala sa mierne roztraseným hlasom a mladému mužovi až vtedy došlo, ako tie tri jednoduché slová mohli vyznieť.

„No… Urobiť o vás článok. U nás medzi redaktormi sa tak hovorí – že ty urobíš toho človeka, ja urobím tú tému, a tam toho necháme na niekoho iného. Prepáčte, ten slang mi ušiel, pretože sme sa pred malou chvíľou v onom duchu bavili s kolegyňou. Neuvedomil som si, že mám prepnúť komunikačný kanál. …že vám to predsa nemusí byť také jasné,“ snažil sa rýchlo zvrátiť trápnu situáciu. „Viete, kolegyňa mi to tak povedala, že s vami bola dohodnutá. Že ste príjemný a sympatický človek… Tešila sa na vás. Ale ona teraz nestíha, a tak ma poprosila, aby som ku vám zbehol ja a urobil o vás článok,“ snažil sa, aby pôsobil presvedčivo.

„Aha, zrejme myslíte Mirku, však?“ opýtala sa už o čosi pokojnejšie a on jej odvetil súhlasným potvrdením. „Poznáme sa už dávno a minulý týždeň sme sa dohodli, že v dnešný deň príde na rozhovor. Dlho ma prehovárala a dlho som odolávala. Takže vy prídete namiesto nej? Škoda, aj som sa na ňu tešila. Je to milá žena,“ dodala takmer o 30 rokov staršia pani na druhej strane linky.

„Áno, spomínala mi to. Aj ona sa tešila, ale má teraz všetkého vyše hlavy, chúďa. No nebojte sa, budem sa usilovať byť rovnako dobrý a milý ako ona. Dalo by sa vám teda dnes okolo druhej popoludní?“ opýtal sa jemne, aby ju už ničím nevystrašil. Myslel na to, koľko tak môže mať rokov. 50? 60? Hlas mala prísny ako stará učiteľka.

„Jasné, to by šlo. Mirka vám asi posunie aj moju adresu,“ dodala.

„Už mi ju dala. Takže o druhej sa vidíme. Dlho vás nezdržím. Budem sa tešiť,“ posledné slová neboli celkom presvedčivé, aj keď sa nemálo snažil, aby vyzneli úprimne.

„Aj ja. Teda dovidenia!“ dodala a po jeho odpovedi hneď aj položila.

Chvíľu len tak hľadel do prázdna kamsi cez okno von. Vyčítal si, či nespravil zlý dojem. Pôsobila tak vážne. Ktovie, možno to nemyslela v zlom. Možno si len nahovára, že to pokašľal tým úvodným úletom. Veď to sa stáva… Sem-tam sa pozabudneme. Niekedy človek nechtiac aj zatyká tomu, komu by mal vykať. Takto mierne rozladeného ho našla kolegyňa Mirka.

„Tak ako? Vyzeráš, ako by si zrazil Svätého Mikuláša, ktorý sa vybral chudobným deťom rozdávať darčeky,“ podpichla ho.

„Nó… Čosi podobné. Som tej tvojej starej pani povedal, že ju prídem urobiť. Ani som si neuvedomil, ako to mohlo vyznieť. Aj sa jej zasekol hlas a myslel som si najprv, že položila telefón,“ vysvetlil jej ešte stále vykoľajený. „Ale potom som jej všetko objasnil. Že je to náš slang. Že to znamená to a ono, a že teda prídem namiesto teba. A dohodli sme sa na druhú,“ dodal.

„Ty si prípad!“ smiala sa na ňom pobavená. „Nemusíš sa obávať. Určite pochopila. Veď nie je taká stará. Môže mať niečo okolo 50. A je to naozaj milá pani,“ upokojovala ho Mirka.

„Už nech to mám za sebou. Bude mi trápne, keď jej zaklopem na dvere. Určite sa tam nedá ísť tebe?“ pokúšal sa zvrátiť nezvratný osud.

„Nie, nie… Dnes je to bez šance. Pôjdem odtiaľto zrejme až večer o ôsmej, a to budem rada, že som rada,“ zakryla si oči, ako by jej to malo pomôcť nevidieť osud jej rozbehnutého dňa.

„Tak teda za mňa obetuj jeden Očenáš aj so Zdravasom, nech to zvládnem,“ vyfúkol zo seba a pozrel sa na ňu zúfalo.

„Ale veď čo preháňaš. Ozaj je to príjemná pani. Hej, pôsobí prísne, ale to len navonok…“ snažila sa ho upokojiť.

Čoskoro stál pred jej dverami. Cítil, ako mu kvapka potu steká chrbtom k ďalšej kvapke, spájajú sa a smerujú k ďalšej kvapke. Neisto zaklopal. Chvíľu nikto neotváral, ani nikoho za dverami nepočul, až sa začal v kútiku duše tešiť, že sa rozhovoru napokon vyhne. Keď však zaklopal tretí raz a už-už sa otáčal na odchod, započul šuchot za dverami a zanedlho ich ktosi predsa len otvoril.

„Vy ste ten redaktor?“ opýtala sa ho päťdesiatnička, ktorá sa ukázala len na poltváre, a on prikývol. Až potom sa pozdravili a pozvala ho ďalej. Bol milo prekvapený, pretože na svoj vek vyzerala veľmi dobre.

„Prepáčte za to neotváranie, ale bola som v sprche. Ani som si neuvedomila, že už sa blíži druhá hodina. Nedochvíľnosť, to je moje. A ja si rada v sprche zaspievam. Veď čo už – každý máme nejaké svoje neduhy. Vy nie?“ prihovorila sa mu už o čosi príjemnejším hlasom a utiahla si župan.

„Áno, nejednu mám aj ja,“ odvetil stručne. Radšej si povedal, že si bude dávať pozor na to, čo povie, aby čosi opäť neprepískol.

„Tak mi nejakú prezraďte… Nebuďte taký skúpy na slovo,“ vyzvala ho. To už sedeli v obývačke v kresle. Steny zdobil nejeden akvarelový obraz.

„No, keď už sme pri tej sprche, tak napríklad ja sa rád uložím do plnej vane a ležím si tam aj hodinu. A iba tak uvažujem a vychutnávam horúcu vodu, ktorú priebežne po vychladnutí dopúšťam,“ priznal sa neistým hlasom, lebo mal pocit, že to nie on prišiel spovedať – pýtať sa a zisťovať viac o nej –, ale ocitá sa v úlohe odpovedajúceho a ona je tá, ktorá sa má pýtať.

„Vidíte! Ani to nebolelo. Viete, musím sa dozvedieť aspoň niečo o redaktorovi, ak už chce o mne robiť príspevok. Nemám rada chladné rozhovory, pri ktorých človek chce, aby som mu odhalila niečo z môjho súkromia,“ vysvetlila a už mu bolo jasné, že podľa jeho plánov to zrejme nepôjde. Dúfal, že ju vybaví behom polhodiny a letí preč. Takmer hodinu sa však iba rozprávali, aby sa o nej dozvedel viac a aby sa aj ona cítila pokojnejšie a mohla viac prezradiť. Po tomto úvode sa úplne vzdal skorého odchodu. Rezignoval. Ak by ho však chcela zdržať viac ako dve hodiny, mal záložný plán. Bol predsa dohodnutý s kamarátmi na futbal. Že si pôjdu zahrať do telocvične. A to už predsa bude i tak po bežnej pracovnej dobe. Nemá dôvod robiť nadčasy na úkor svojho voľného času.

Musel ale uznať, že osud ženy ho zaujal. Tri rozvedené manželstvá, prekonanie autohavárie, vyhratý boj nad zhubnou chorobou, ťahanice za zdedený majetok, pády na dno, ale aj nekonečné množstvo úspechov. Čo bolo však najrozhodujúcejšie, že zmenil pohľad na ňu, bol spoločný záujem. Bola to výtvarná umelkyňa, a výtvarno ho vždy fascinovalo. Vo voľnom čase aj on kreslil. Mal vychodenú aj umeleckú školu, ale napokon sa na vysokej škole pobral žurnalistickým smerom. Neveril, že by sa uživil umením.

„Priznám sa, že aj ja trocha kreslím a maľujem. Pozreli by ste sa na nejaké moje pokusy?“ skromne a zahanbene sa jej v jednu tichú chvíľu, keď si zapaľovala cigaretu, prihovoril. Zhodou okolností mal pri sebe nejaké kresby. Väčšinou vo chvíľach čakania tvoril. Samozrejme, ochotne mu prikývla.

„To myslíte vážne?“ reagoval krátko na to, ako si uvedomil, že uznávaná umelkyňa ho chváli, dokonca mu tvrdí, že určite v ňom potenciál je a mal by sa rozvíjať aj výtvarným smerom. Vraj ho je škoda…

„Áno, myslím to úplne vážne. A som milo prekvapená, že ma navštívil možno môj budúci kolega. Ktovie, čo ak raz bude tá vaša milá kolegyňa robiť rozhovor práve s vami? A keď už sme obaja výtvarne liznutí, navrhujem, aby sme si tykali,“ vyslovila a on najprv ako omráčený bez slov len prikývol, a potom nadšene reagoval. Cítil sa ako v siedmom nebi. Stretol spriaznenú dušu, ktorá v ňom prebúdza vieru v seba a tvrdí mu, že má talent. Doposiaľ si len sem-tam kreslil, a viac-menej potajomky. Hanbil sa a neveril si, i keď vedel, že až tak zle mu to nejde. Ale teraz… Teraz mu ktosi zaklopal na vnútro.

„A ja mám vo zvyku pri potykaní si aj cinknúť!“ to už sa po krátkom odchode vracala z kuchyne s dvomi pohármi a fľašou vína.

„To ma podrž! Myslel som si, že sa tu zdržím maximálne polhodinu a o takomto čase už budem hrať futbal s kamarátmi,“ poznamenal, keď si popri prezeraní jej obrazov na stenách uvedomil, že vonka sa stmieva. Od jeho príchodu uplynuli štyri hodiny a oni si práve štrngli s ďalším plným pohárom vína.

„Aj nie, aj áno,“ odpovedal očividne rozbitý kolegyni v ďalší deň ráno, keď sa ho pýtala, či teda bol u tej pani a či ju urobil.

(ilustrácia: Miroslav Reizer)