Marcel Páleš

„Mami, počúvaj, ako ten chlapček plače!“ poznamenalo drobné dievčatko s veľkými zvedavými očami. Dva vrkoče malo podarene zapletené a účes mu skrášľovali žlté mašličky. Mamke pomáhalo hľadať potrebné veci, ktoré mali napísané na malom papieri. Nákupný vozík bol takmer prázdny.

Na druhej strane regálu nakupoval iný svet. Tiež tam stálo malé dieťa so svojím rodičom, tiež hľadali potrebné veci. Avšak kolieska vozíka už pociťovali nejakú tú ťarchu. Zaťažil ich nákup, aký ľudia obyčajne robia na vianočné sviatky, i keď v tomto prípade išlo o bežnú návštevu supermarketu pre trojčlennú rodinu.

„Chcem tú čokoládu! Oco, ja ju chcem!“ rumázgal, vlastne už aj zúril malý chlapec a sem-tam si aj zúfalo dupol. Blonďavé vlasy mal starostlivo začesané a tužidlom ukážkovo upravené, až vyzeral ako chlapec z nemeckého katalógu s oblečením pre deti. Pôsobil ako malý diktátor.

„Veľmi chce čokoládu, ale asi nebol poslušný, tak mu ju jeho ocko nechce kúpiť,“ vysvetľovala mama dievčatku so žltými mašľami vo vlasoch. Oni už čokoládku vo vozíku mali. Síce najlacnejšiu z výberu, a len takú menšiu, ale dievčatko bolo nadšené. Sladkosť preň nikdy nebola samozrejmosťou. Ani iné veci.

Ešte párkrát sa v supermarkete minuli. Dievčatko zaujato počúvalo približujúci a vzďaľujúci sa rev chlapčeka. Vytrvalo opakoval svoje, až sa zdalo, že kdesi medzi regálmi sa zasekol starý gramofón a platňa hrá tú istú časť rozprávky.

Mamka s dcérou čoskoro aj zaplatili a čakala ich dlhá cesta pešobusom domov. Tašky si podelili – väčšiu vzala mama, ľahšiu a menšiu dcérka. Práve keď zaparkovali nákupný vozík do dlhej rady ostatných, vychádzali z obchodu otec sa malý syn. Ako prvý vyšiel rev chlapca, potom nahnevaný malý fagan a za ním už nervózny otec.

„Oco, ja ju chcem! Chcem! Chcem a chcem! A nebudem ťa poslúchať, ak mi ju nepôjdeš kúpiť!“ hneval sa chlapček. Potom sa v chôdzi zastavil a začal rumázgať. Otec šiel ďalej a nedbal na trucujúceho syna. Ten však veril, že zvýšený stupeň protestu zaberie.

Dievčatko so žltými mašličkami sa na to už nemohlo pozerať. Bolo mu ľúto malého chlapca, ktorý kvôli tomu, že mu otecko nekúpil čokoládu, bol taký uplakaný a zúfalý. Poprosilo mamku, nech chvíľu počká a vybralo sa za chlapčekom.

„Neplač už…“ prihovorilo sa smutným hlasom dievčatko. „Ja ti darujem moju čokoládu…“ vytiahlo spoza chrbta sladkosť a nadšene, ba až hrdinsky, mu ju podávalo.

Čokoláda malej slečny bola síce o dosť menšia ako tá luxusná, ktorú chcel chlapec, a vlastne najlacnejšia, akú mali, ale pre ňu jediná počas posledných dní. Veď jej rodičia si nemôžu veľa dovoliť, dokonca aj ona už dobre pozná šetrenie.

„Čó? Takú šupácku si môžeš vopchať, vieš kam!“ reagoval chlapec a vybral sa za otcom k veľkému nablýskanému autu.

Dievčatko s mašličkami vo vlasoch zostalo ako obarené. Chvíľu tam stálo ako soľný stĺp. Obaja rodičia túto scénku videli. Otec chlapca sa pozrel na mamku dievčatka a zostal poriadne zahanbený. Poznal ju, veď pracovala v závode, kde on patril medzi vrcholových zamestnancov. Vedel, že pri páse zarobí almužnu. Že cena čokolády vysoko prevyšuje jej hodinovú mzdu. A predsa má dcérku vychovanú jedna radosť. Muž pokrútil hlavou, chlapca vzal za ruku a rýchlou chôdzou ho popohnal ku dievčatku.

„Tu ma počkáš a zatiaľ sa jej ospravedlníš!“ zahlásil a na chvíľu sa vrátil do obchodu.

Chlapec sa okúňal, ale potom mu napadlo, že otec šiel zrejme po čokoládu a všetko teraz záleží od ospravedlnenia. A tak zdvihol zahanbený zrak k dievčatku a povedal suché a bezvýznamné „Sorry!“ Mama dievčatka to celé pozorovala a už-už chcela volať dcérku domov, keď v tom sa z obchodu vyrútil chlapcov otec a v ruke niesol obrovskú čokoládu. Chlapcovi poskočil úsmev aj srdce, s nadšením sa pohol smerom k otcovi. Ten ho však chladne obišiel a luxusnú čokoládu vložil do ruky dievčatku.

(ilustrácia: M. Reizer)