Hádžem stenu minulosti o hrach
plač kávy sa rozlieva v mlieku
vavríny prehier na mne zaspali.
Tlčie slnečná polnoc
tma padá do hviezd
želám si byť
zatiaľ čo sen ma hlboko sníva.
Nepáľ to, čo nezahasíš
vravia mi anjeli.
Nezhasínam, kým sa nezapálim pre život
veď srdce blčí večným ohňom.
Radšej mlčím, lebo tým svedčím
o tom, že mi to mlčanie najviac svedčí
a ty ty TY si mi svedkom.
Hryziem, brešem a vrtím slovami
vety pražím ako kávové zrniečka
milujem silnú arómu písmen.
Srdce sa mi plní človekom
život sa na mne zvysoka vyprázdni
a po smrti pôjdem na prázdniny.
Omamne sa rozkvetila vôňa túžob
lúka mi leží na duši
čas stojí tam-tam za kopcom.
Boh mi verí
a prenajal mi len také kríže
ktoré ma unesú.
A zmena som a na zmenu sa oprášim
ale až keď skončí sa táto slnečná noc
lebo dovtedy sa chodí s vodou po džbán
kým voda v nás nevyschne.
(ilustrácia: Michal Lunter – LumpArt)
Celá debata | RSS tejto debaty