Marcel Páleš

„Niekedy mám pocit, že všetko je o biznise, peniazoch a zisku. A je mi ľúto najmä mladých,“ hovorí seniorka Marta a pozrie sa na mňa očami, v ktorých sa lesknú prežité skúsenosti. „Nie, nie, nedávajte mi žiadne peniaze, inak vám nič nedám,“ zdôrazňuje razantne. Ale predstavte si, že sa vyberiete niečo si kúpiť a predajca sa na vás oborí s prosbou, že za vybratý tovar nechce od vás nič, len aby ste si to všetko vzali zadarmo. Len tak, pre potešenie.

Nuž napokon privolím na hru pani Marty a ručne vyrobené diela prijímam podľa jej priania. Nedá mi to, že za darované nič nechce. A navyše, dnes sa to ani nenosí. Tvrdý biznis zaváňa za každým rohom. Profesijne sa vraj roky-rokúce venovala učiteľstvu. Teraz už ako seniorka si voľný čas vypĺňa ručnou výrobou sympatických predmetov – originálne kovové záložky do kníh, pôvabné prívesky na kľúče či kadejaké iné ozdobné veci. Dominuje motív anjela. Stojím pri stoloch s výstavkou dôchodcovských prác v Žiari nad Hronom, ktorá je okrajovou súčasťou veľkého programu celoslovenskej prehliadky speváckych súborov seniorov. Okoloidúci sa poväčšine pristavia a už počujem žasnutia práve nad tvorbou pani Marty.

Prišla takto prvý raz, aby čosi z vytvoreného svojimi rukami ukázala svetu a ak čo-to predá, bude mať aspoň na ďalší materiál na výrobu nových predmetov. Priznáva sa mi pošepky, že je jej nepríjemné pýtať od ľudí peniaze, i keď výdavky na záľubu má nemalé, tiež to chce čas, trpezlivosť a úsilie vyrobiť spomínané vecičky. Aby som porozumel jej postoju, porozpráva mi úryvky z jej životného príbehu. Spoza neďalekých dvier veľkej sály už počuť ďalší súbor seniorov – tentoraz Poľan z Muránskej Dlhej Lúky. O pár minút neskôr zožnú obrovský potlesk hľadiska, ktoré sa postaví, a to za famózne prezentovanú pieseň Aleluja. Text spieva evanjelický kňaz a ostatní členovia ho sprevádzajú známym refrénom. O husiach síce v zaplnenej miestnosti nechyrovať, ale husaciu kožu možno nahmatať všade navôkol. Emócie hrejú.

„Keď život rany rozdáva / len dúfaš, čo ti zostáva / a dvíhaš dlane s prosbou k nebu,“ spieva farár a ja uvažujem nad slovami pani Marty. Poznala istoty, život, kde sa šampanské otvára rozmarne šabľou. Už vtedy zdôrazňovala potrebu držať sa pri zemi. Keď jej mužovi zlyhávalo zdravie, dala by všetky peniaze za jeho vyliečenie. Zdravie však býva často nepodplatiteľné. Manžel sa napokon musel pobrať do nenávratna. A keď si do kroniky svojho osudu zapísala aj prekonanie zákernej choroby, mala v životných prioritách jasno. Už vie, čo je to pravé orechové. „Bohatnúť finančne a získavať hmotne? Nie, nie…“ Lákajú ju skôr tie duchovné bohatstvá, ktoré nekúpime. „Keď pocítil si súženie / bolesť a stratu, lúčenie / obrátiš sa opäť srdcom k nebu,“ znejú slová seniorského súboru a za nimi prichádza hlasné Aleluja.

Odchádzam naplnený. A neodnášam si len vrecúško plné rozmanitých anjelov ručnej výroby pani Marty. Ale srdcom sa mi rozlieva krásne odspievaná Aleluja a predovšetkým potešenie, ktoré mi tam vniesla múdra dáma so šedinami vo vlasoch a prežitými skúsenosťami v očiach. Už sa teším, keď štafetu potešenia odovzdám ďalej.

(foto: autor)