Vedľa mňa sedí upír, oproti akýsi tiger a inak je terénne auto plné folkloristov. A vôbec nejde o pomätený sen, ani o uvoľnený stav po užití zakázanej látky. Tí dvaja netradiční pasažieri sú chlapci s tvárou pomaľovanou tematicky, keďže aj maľovanie na tvár bola jedna z atrakcií programu. Terénne auto si to razantne reže ochranným pásmom po poľnej ceste späť k „civilizácii“. Tam, na horskej lúke Nízkych Tatier, odkiaľ sa vzďaľujeme, sme sa mohli „vzdialiť“ od 21. storočia a na moment sa vrátiť do minulosti našich predkov. Až neskôr som si uvedomil, že podobné návraty nám otvárajú oči.
Deň Valaskej kultúry spojený s požehnaním oviec, ich prvým vyháňaním na pašu či magickými úkonmi spojenými s ovčiarstvom, to je len zlomok toho, ako si účastníci podujatia vysoko nad obcou Mýto pod Ďumbierom pripomenuli spôsob života našich predkov v minulosti, čiže čas, keď ešte nikto nefrčal na sociálnych sieťach, na mobiloch a vlastne ani na elektrine. Na jazyku mám nebo, lebo si vychutnávam bačovské syrové poklady a zapíjam črpákom žinčice, a aby aj dušu pohladilo, počúvam nôtenie neďaleko stojaceho Michala Smetanku zo spišských končín. Zanedlho sa s ním rozprávam o podstate toho všetkého – o zachovávaní dobrého, na čo desaťročia padá veľa neviditeľného prachu. A keď už nie zachovať, aspoň nezabudnúť. Bez včerajškov by predsa neboli dnešky.
Z úplne iného súdka som však „ulieval“ spolu s majstrom slova Jurajom Sarvašom v ten istý deň, no ráno, na podstatne odlišnom mieste. Prechádzali sme sa evanjelickým cintorínom v Banskej Bystrici. Na tom legendárnom, ktorý Juraj označil za akýsi druhý národný cintorín. Sprevádzaní chladným vetrom pozdravili sme velikánov od Botta, Rázusa, Figuša-Bystrého, Matušku, až po Terezu Vansovú. Zanedlho sa práve okolo hrobu autorky prvého ženského slovenského románu nazbieralo množstvo ľudí a začal sa druhý deň jubilejného 50-teho ročníka Vansovej Lomničky. Bolo nádherné pozorovať, ako sa na Vansovú nezabúda, ako sa zachováva človečina v slovenskom krásnom slove. Tereza Vansová je predsa významnou predchodkyňou súčasných autorov či autoriek. Bez včerajších by dnešní boli výrazne pozadu.
Prší. Ale obecný organista Sielnice ma oduševnene vedie ulicou ku kostolu. Držíme nad sebou dáždniky, ale on má v sebe rozžiarené slnko nadšenia. Zakrátko stojíme pred Božím chrámom, kde sa v tomto roku pustili do odvážneho počinu – rozkopali zem, po ktorej sa desaťročia chodievalo do kostola. Rozkopali ju, aby sa pozreli do minulosti. Stál tam kedysi starý kostol a objavené základy ponúkajú pohľad o niekoľko stáročí späť. Fascinujúce! Organista mi radostne ukazuje, kde v tieto dni našli nálezy, ktoré môžu podstatne zmeniť mnohé doterajšie poznatky obce. Desaťročia až stáročia o tom netušili. A pritom bez minulého by nebolo prítomné.
Dni sa opäť o niečo posunú a už sedím pri krstnom otcovi na Liptove. Prezeráme si staré fotky, ktoré som pred pár rokmi vzal z domu po prastarých rodičoch. Je na nich dokonca aj moja praprastará mama. Krstný otec je chodiaca kronika, má obdivuhodnú pamäť, preto mi mnohé rozpráva ako príbeh, ktorý sa stal včera. S úctou k našim predkom počúvam, dozvedám sa nové, všeličo mi odkrýva biele miesta v mozaike histórie rodiny. Odhaľovanie koreňov môže byť pre každého z nás odkrývaním veľkého príbehu. Bez včerajškov našich predchodcov by predsa neboli naše dnešky.
„…dnes viem, / že za zákrutou rokov, / objavím nečakane / biele miesta máp / skryté v hlbinách / svojho bytia.“ A potom opäť o pár dní neskôr sedím doma v tichu a čítam básne, ktoré mi poslala vzácna pani Filipová, mamka Jara Filipa. V jej slovách opäť nachádzam odpovede. Všetko to minulé, čo je navonok ďaleko od nás a mimo nás, nás predsa priviedlo sem. Vďaka tomu, čo nás predišlo, sme tí, ktorí sme. Vďaka včerajškom žijeme dnešky. Aké naivné je mávnuť rukou a povedať, že sa nás to v podstate netýka. S minulosťou síce nepohneme, ale bez nej by sme sa nemohli hýbať. Presne tak, ako sa vďaka našim dneškom nepohnú tí zajtrajší. Tí „naši“ zajtrajší. Niekedy aj návraty nám otvárajú oči a posúvajú nás vpred.
„Kto nepozná minulosť, nepochopí budúcnosť.“ (Thomas Mann)
Celá debata | RSS tejto debaty