Marcel Páleš

Akože sú ľudia, ktorých jednoducho musíte poznať. Ale to sa len tak hovorí, že musíte. Mali by ste… Ani nejde o to, že by ste ich poznali. Teda… Osobne. Ako mamu. Či ako psa. Prípadne mačku. I keď hocikto mamu nemusí mať, napriek tomu, že vlastne mamu má každý, lebo inak by sa asi nenarodil. A o tom, čo dokáže veda, že vedia klonovať a vyvíjať kadejaké mutanty, či ako sa tomu hovorí, o tom potom. Síce o tom potom, to keď sa povie, je to totálna sprostosť. Lebo kedy už len býva to potom? Si niekto povie ako veľký mudrlant, že o tom potom a väčšinou nič ako potom nepríde. Predtým príde, to hej. Lebo vždy je nejaké predtým. Ale potom… To len tak prísť nemusí… Na to by som sa pozrel. Na to si treba často počkať a čakanie sa tu môže predĺžiť aj na nekonečno. Niektorí ľudia si takto vyčkali do večnosti. Teda… Možno tá večnosť neexistuje, ale teoreticky je. Teoreticky je kadečo. V zmysle existuje, samozrejme. Lebo niekedy povieme, že teoreticky je kadečo, no a ani netušíme, že dajaký chytrák si to preloží vo význame konzumuje. To sú tiež takí mudrlanti, ktorých máte dnes ako rýchlokvasených bakalárov. Ako na páse. Ale teraz nemyslím, že niekto je na páse, že tam konzumuje. Len jednoducho… Je. Ale kto nerobil nikdy pri páse, tak to asi ani nepochopí. Či… Ehm… Počkať! O tých ľuďoch bola predsa… Reč! Toto mám rád, tieto odbočenia, ako by sa nechumelilo. Začne sa o tomto a skončí sa pri tomto. A najmä keď tam ktosi dodá, že o tom potom. Mudrlanti! Och!

Tak znova. Akože sú ľudia, ktorých jednoducho musíte poznať. No jednoducho musíte a to je bez debaty. Keď sa niečo musí, je to zákon. A keď zákon neplatí, niečo nie je v poriadku. Poriadok síce nemôže byť vo všetkom, ale tak bežne určitý poriadok platí. Aj keď ide navonok o poriadny bordel. A majstri sú tí, ktorí majú organizovaný neporiadok. Majú vlastne poriadok v bordeloch. Neviem, podľa akého vzoru sa skloňuje slovo bordel. Ale, samozrejme, nemyslím tým bordel ako dom prostitútok či radodajok. Myslím taký normálny bordel. Taký pekný. Vojdete trebárs do pracovne intelektuála a má tam akože ozaj fajn bordel. Ale nemyslím tým prevádzku prostitútok, aby sme sa rozumeli… Má tam neporiadok. Ale to len pre nás, hlúpejších. …jednoduchších, aby som nikoho neurazil. Tak teda má tam tento intelektuál neporiadok, ale v podstate všetko je len uhol pohľadu. Neporiadok je vlastne niečo, čo znamená mozaiku navonok rôznych vecí, ktoré sú bez systému cez seba, krížom. Ale nie tým krížom, na ktorom visí, podotýkam, dodnes, Ježiš. Ten kráľ židovský… INRI. Inak… To znie ako akýsi PIN. Že INRI. …aj keď v skutočnosti veľa toho neviem o tom, čo mal a čo nemal so židmi. No Židov radšej nechajme. Dosť si vytrpeli v druhej svetovej. Takže neslobodno si o nich obtierať čo i len okraje úst. Tobôž nie špinavých úst. A ústa bývajú špinavé nielen vtedy, keď jete ako prasa niečo kakaové, čokoládové či nugátové, ale keď to ešte aj zapijete kakaom tak, že vyzeráte ako nejaké dvojročné decko, ktoré nerieši, čo je a čo nekonzumuje. Takže neslobodno… O židoch. A… A teda je to uhol pohľadu. Že má tam neporiadok. Ten intelektuál. Z jeho uhlov pohľadov je tam poriadok, taký svojský. Vie, kde čo má. Minimálne vie, kde má začať hľadať, aby sa k tomu dopátral. Všimnite si, že tí ľudia sú často spokojní a pokojní. Takí flegmoši. Majú svoj organizovaný neporiadok, z ich strany poriadok, no a vyznajú sa v tom. Vedia, ktorým smerom sa vybrať, keď chcú niečo v tom neporiadku, z ich uhla pohľadu poriadku, hľadať. A vedieť pri životnom hľadaní správny smer, to je presne ako tá otrepaná veta, ktorú pozná celý svet a je už poriadne nudná, že nechytaj dieťaťu ryby, ale nauč ho chytať. To už keď počujem, viem, že to hovorí nejaký chytrák, nejaký mudrlant, čo chce vyzerať ako dedo vševed, ale prd vie o živote. Len to niekde počul a už aj je pohotovo za najväčšieho kráľa múdrosti. Ešte sa tak aj zatvári. Ak by mal briadku, by sa za ňu aj razom chytil, aby znásobil svoju dôležitosť. Poznáte takých, však? Trápni… Trápni ako tá mačka, čo sa raz vybrala do Zvolena. Či vlastne do Bystrice. A… A vlastne… Iné som chcel… Ako vždy…

Poriadok. Neporiadok… Reč bola o inom, však? Ale tak… Ono sa to stáva. Odbočíte tu. Odbočíte tam. A zrazu ste od mačky pri kocúrovi, ani neviete, ako sa to stalo. Každý je omylný. Aj dobrí rečníci niekedy začnú pri písmene A a skončia, ani nevedia, čo sa stalo a ako, odkiaľ začal vietor fúkať, berie vetám smer a berie význam slovám aj ich koreňom, a skončia pri písmene Ó. Aj hovoria, ó, to som nechcel. Ó, veď ja blúdim. Ó… Veď… Toto… Hento… Ale hovorím, každý človek, alebo aspoň každý druhý, je omylný. Mýliť sa je ľudské a ľudské je mýliť sa a omyly patria k životu ako prd. Kto vám bude tvrdiť, že prdy sú tabu, je blázon. Verte mi! To sú tiež takí chytráci… Machrujú… Samá dokonalosť, samé chytráctvo. Niekedy mám pocit, že chytráctvo by sa mohlo pokojne vyučovať na vysokých školách. Na nižších, teda na stredných či základných, určite nie. Lebo chytráctvo je čosi odborné, niečo ako dentálny hygienik, na to jednoducho potrebuješ mať žalúdok. Ako poisťovací agent. To nemôže len tak každý. No a tento intelektuál máva poriadok aj v navonok neporiadku. Chcem to dokončiť… Myšlienku. Lebo myšlienky sú kľúčové. Niekedy nemáš kľúče, ale máš myšlienku a si víťaz. Mať dobrú myšlienku, to je ako mať zrazu euro, keď si hladný. Za euro už predsa len zalepíš žalúdku oči. I keď očí nemá. Ale to sú také metafory. Hlúpejší nepozná slovo metafora. Myslí si hneď, že je to nejaká obmena dobrého fóru. Že je to nejaký intelektuálny fór. Pche!

Čiže sú ľudia, ktorých musíte poznať. Osobne možno nie, ale poznáte ich. Verte mi… Netušíte, ako sa volajú, kde bývajú, odkiaľ ich vietor či rôzne vetry priviali, ale sú. Sú vo vašich dňoch často. Sem-tam sa vyskytnú len tak zábleskom… Že v diaľke krížom cez chodník ako nenápadná mačka. Alebo tamto popred obchod v bočnej uličke ako starý kocúr. A zrazu ich niet aj na dva mesiace. A potom znova! Krížom cez námestie, tu zmrzlina, tam pivo, a henten cez to všetko krížom. Ale nie tým s INRI. PIN-kód. Nie, nie… Žiadne také. Jednoducho sú takí ľudia. Sú v každom dobrom meste. Bez nich by to mesto nebolo identické. A dobré mesto musí byť identické, aby malo svoju tvár. Tvár, podľa ktorej ho spoznáš. No a takým človekom v tomto meste je Paľo. Tí, čo ho poznajú o prd bližšie, vedia, že je to Paľo bludár. To bludár môže byť aj s veľkým začiatočným písmenom, ani čo by to bolo priezvisko. Priezvisko, to skutočné, mu v podstate takmer nikto nevie. Určite nikto z tých, ktorí ho poznajú, ale nie osobne, len tak z pohľadu. Z videnia, či vlastne ako sa to zvykne hovoriť. A tento Paľo Bludár má kopu historiek. Je identický. Aj vďaka tým historkám. A on vždy tvrdí, že celé jeho detstvo ovplyvnili jedny prázdniny. S tetou Rafaelou. Kokos! S tetou Rafaelou? To keď mi minule jeden povedal, som mal chuť vysmiať ho. Mi je jasné, že sú to bludy, ktorými kŕmi svet! Rafealou? Si myslia všetci, že ja som ten včerajší? Že ja im na to naletím? Alebo že ja sa na to chytím? Alebo že ja do toho spadnem ako slepá mačka do kanála? No určite! Ten bludár žiadnu Rafaelu nikdy nepoznal! Môže tak snívať! Rafaelu! Keby tak ešte Jolanu, Romanu, Oľgu, alebo keby tak Cilku, tak to pochopím. Ale Rafaelu? To je podfuk! Celé mesto mu možno verí, ale ja nie. Nie som nejaké béčko! A všade rozpráva o tých prázdninách so strynou Rafaelou, ktoré ho vraj zmenili a po ktorých už nikdy nebol obyčajným človekom. Preskákal sa tam na vyšší level bytia. A má azda aj sto verzii tej legendy. Sto koncov a sto môt. Či ako sa vlastne povie množné číslo od slova motto…? Akože nejaká myšlienka, myslím tým. Lebo myšlienky sú dôležité… Kľúčové.

Nikdy ju nepoznal. Neverím tomu! A najbližšie to poviem aj tým bludárom, čo sa s ním kamarátia a šíria tie nezmysly. O tom potom… Sú ľudia, ktorých musíte poznať. Osobne možno nie… Ale neverte im každý nezmysel!

(Ilustrácia: Radoslava Hrabovská)