„Za plnením svojich snov treba ísť! I keď niektoré veci sú nevyhnutné, trebárs ako moja choroba v tejto chvíli. Ale ja šlapem na to, aby som sa z toho dostal. Priatelia sú pri mne, rodina, samozrejme, ani nehovorím. Je to strašne dôležité, plniť si svoje sny. Lebo bez tých snov to v živote v podstate veľmi nejde. Alebo ide, ale ťažko. A keď máte sny a nájdete ešte ľudí, ktorí majú podobné sny ako vy, tak je to niečo úžasné!“ povedal mi pred mesiacmi Miňo Mojžiš, šéf hudobného divadla z Košíc. Neraz si jeho slová vybavujem, pretože často zisťujem, že malé či veľké sny a cesta za nimi bývajú nemalým zdrojom radosti zo života.
Miňo Mojžiš vtedy sedel v župane oproti mne v nemocničnej kuchynke na ktoromsi poschodí Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici. Náš rozhovor prerušil až ženský hlas, ktorý vošiel k nám z prahu náhle otvorených dverí. Volal Miňa na chemoterapiu. Je to človek nepoddajný, plný tvorivej energie, nápadov, túžby žiť a prekonávať prekážky. A o tom, že nejeden sen môže človek v sebe oživiť aj po desiatkach rokov, som sa presvedčil nedávno aj v rázovitej obci Korytárky.
Juraj Babic, ktorý je už prastarým otcom, mi ukazuje pár huslí, ktoré dokončil v tomto roku. Prvé sú také typické, druhé skôr okrasné, ale pozoruhodné. Vyzerajú jedinečne. Domáci obyvatelia pána Juraja poznajú skôr ako chovateľa holubov. To bol jeho veľký sen od mladosti, keď mu otec túto zábavku ešte zakazoval. A predsa pri tom vydržal dodnes a je celý napätý, keď čaká na svoje holuby, ktoré domov mieria hoci aj z Nemecka. Ale čo tie husle? Tým sa síce venoval aj jeho otec, ktorého hudobné nástroje skončili napríklad aj v múzeu v hlavnom meste, no jeho syn Juraj… Ten už výrobu huslí neriešil. Nuž ale niekedy v nás aj desaťročia niečo drieme a naraz to vytryskne ako obrovská túžba, ktorej podľahneme. Pán Juraj začal s výrobou huslí totiž až v tomto roku. Dal ich dokopy už niekoľko a daruje ich priebežne svojim potomkom, pravnukom a ďalším. A ešte sa chce pustiť aj do výroby fujár či heligóniek. Hovorí mi, že jednoducho sa ako dlhoročný dôchodca musí niečím zaoberať. Aj preto si spomenul na majstrovstvo svojho otca – výrobu huslí. Paradoxne, 40 rokov robil s drevom pri lesoch a nič z dreva si za tie roky na tvorbu huslí neodložil. Netušil predsa, že sa im bude v dôchodku venovať… Teraz musí drevo zháňať. Ale človek niekedy nevie, čo si ho nájde, teda aký sen v ňom ožije.
Čosi podobné som v Korytárkach našiel aj o niekoľko domov ďalej. Mikuláš Vilhan, tiež starší pán, mi ukázal nádheru svojich fujár. Lektoroval o tom už aj v ÚĽUVe. A pritom kedysi, v mladosti, sa z fujarovania smial, nemal o čosi podobné záujem. A podobne ako u pána Juraja to prišlo v dôchodkovom veku na návšteve u kamaráta. Dnes keď sa do výroby ponorí, žena mu musí občerstvenie neraz priniesť priamo k drevu. Ale je rada, že sa takému niečomu venuje.
Sú teda sny, ktoré sme mali v pozadí myšlienok možno od detstva a podarilo sa nám ich postupne dosiahnuť. Alebo stále snívame o tom, ako sa raz do nich pustíme. A sú tu aj sny, ktoré nájdeme po rokoch nečakane… Razom sa v nás zrodia, ako keby v nás niekto čosi stlačil, a už aj za nimi ideme ako smädný človek k prameňu. A môže to byť hoci aj v dôchodkovom veku, keď by sme už vlastne nič nemuseli. Ale ako to povedal Miňo Mojžiš, je dôležité plniť si svoje sny, lebo bez nich to v živote veľmi nejde. Nie je to predsa súčasť mozaiky zmyslu ľudského života?
„Nie je nešťastie umrieť s nesplnenými snami, ale je nešťastie nesnívať…
Nie je hanba nesiahať na hviezdy, ale je hanba nemať hviezdy, na ktoré by sme siahali.“
(Benjamin Mays, americký pedagóg)
(foto: Miro Trimay)
Celá debata | RSS tejto debaty