Marcel Páleš

„Opakujem, hľadá sa stratená Marianka! Má päť rokov, tmavé gaštanové vlasy so žltou mašľou, biele tričko s motívom sloníka, ružové krátke nohavice a červené botasky. V ruke si drží bábiku. Pomôžte starej mamke pri jej hľadaní,“ vyslovila moderátorka a dala pokyn miestnej kapele, že môže hrať ďalej.

„Zatiaľ sa všetky deti našli, ale toto dievčatko už hlásim hodinu a nič. Mám chuť sa na moderovanie vykašľať a ísť ju tiež hľadať. Veď ak by to bolo moje dieťa, asi skolabujem…“ posťažovala sa moderátorka zvukárovi a uvažovala, ako pomôcť.

„Jej rodičia ma zahrdúsia! Vyšla som s ňou na jarmok, že jej kúpim lízanku. Aha, tuto ju má… Ale ešte sme sa vybrali na kolotoče a zrazu jej nieto,“ plačlivo vysvetľovala zúfalá starká.

„Pani, kolotoče sme už prehľadali dvakrát. V teréne je asi 30 ľudí, dobrovoľníkov aj organizátorov. Hľadáme ju. Nebojte sa, nájdeme ju…“ upokojoval ju hlavný organizátor.

„Je potrebné kontaktovať aj políciu! Hodina je veľa… A vraj sú tu aj nejakí nemeckí šmelinári. Čo ak ju oni…? Veď viete… Zavoláte vy?“ zamiešala sa do toho opäť moderátorka.

„Volám. Azda pomôžu…“ dodal organizátor a už aj cez telefón vysvetľoval polícii, čo sa stalo.

„Viete, stále myslím na to, že by to bolo moje dieťa. Nemôžem už ďalej pokojne moderovať, vyzývať ľudí, aby sa bavili, aby boli blázniví, aby sa zapájali do šialených hier, išli sa vyšantiť na kolotoč či poriadne napchať do stánkov s občerstvením. Nehovoriac o tom, že idú odtiaľto ako po vianočných nákupoch. Nemôžem… Pokojne mi vezmite aj honorár, ale som v prvom rade matka a vžívam sa do koži tej starej mamy. Je za ňu zodpovedná. A keď sa to dozvie matka dievčatka? Musíme konať!“ naliehala moderátorka.

Policajti prišli vzápätí a s moderátorkou sa dohodli, že opäť mimoriadne vstúpi do koncertu kapely a upozorní prítomných na hľadané dievčatko.

„Dámy a páni, nerada, ale opäť musím prerušiť zábavu a prihovoriť sa vám s prosbou. Stále sa hľadá dievčatko Marianka. Jej opis už zrejme viete naspamäť. Prosíme vás aj v mene organizátorov, ale najmä v mene jej starej mamy, pomôžte nám ju nájsť. Program teraz preto prerušíme… Situácia je vážna. Veď predstavte si, že je to vaše dieťa! Takže zastavme na chvíľu celý tento jarmok a poďme všetci hľadať dievčatko Marianku! Možno ju len čosi zaujalo a je v niektorom zo stánkov. A možno sa niečoho zľakla a je ukrytá kdesi pod stolom, kde sa práve hostíte. Pomôžte nám!“ v hlase moderátorky bolo možné rozpoznať zúfalosť.

Zrazu sa jarmok začal meniť na čosi nejarmočné. Ľudia sa začali všade obzerať, mnohí prvý raz za celý deň stretli svojich známych, rodinu, susedov… Mnohí si všimli aj prostredie obce, že to tam celé nie je iba o stánkoch s čačkami-mačkami a o občerstvení, prípadne hudobnom programe, ale že aj okolie stojí za pohľad, ako keď si uvedomíte, že pod snehovou prikrývkou leží nádherná krajina. Tu a tam bolo počuť volanie po Marianke. „Marianka… Marienka! Dievčatko! Maruška! Mari!“ Náhle sa zdalo, že neznáme dievča pozná celý jarmok, azda tri tisíc duší, ktoré vyslovovali jedno meno, ani čo by stáli na mieste púte, kde sa zjavila Panna Mária.

„Bývame vo vedľajšej obci, tu je telefón na rodičov,“ vysvetľovala starká policajtom, ktorí sa rozhodli kontaktovať aj rodičov dievčatka. Po krátko telefonáte bolo rozhodnuté.

„Poďte rýchlo! Zahlásite do mikrofónu, čo vám poviem…“ naliehal zmätený policajt a moderátorka sa už aj ponáhľala na pódium. Pre celý jarmok opakovane vyslovila to, čo jej povedal nepokojný policajt.

„Dámy a páni, stratená sa našla, je v bezpečí. Ďakujeme vám za spoluprácu. Pokojne pokračujte v programe,“ so znepokojením v tvári aj v hlase vyslovila pre davy jarmočníkov moderátorka azda štyrikrát za sebou.

„Ako to, že sa našla a že je v poriadku, keď ju nikde nevidím? Či ste to len tak nakázali, aby nebola väčšia panika?“ pýtala sa zaskočená moderátorka policajta.

„Nie, pani. Stratená sa skutočne našla a je v bezpečí. Dievčatko je s rodičmi doma v susednej obci. Dnes tu vôbec nebolo. Stratená bola táto stará pani. Má totiž silného Alzheimera.“

(foto: Miroslav Trimay)