„A čo ak je to ten pako, čo vyzeral ako opitý Mr. Bean a sľuboval mi hory-doly, ak sa s ním vyspím?“ hľadela do spätného zrkadla a snažila sa rozpoznať muža v aute za ňou. Už pár minút sa držal trasy, ktorou išla aj ona. Tušila, že čosi tu nie je s kostolným poriadkom.
„Alebo je to ten chumaj z diskotéky z Bystrice. Raz som sa s ním opitá pobozkala a on to bral ako zásnuby. Polroka mi bol v pätách, kým nedostal nakladačku od bývalého,“ zaspomínala si. Ale na meno bývalého sa už rozpomínala dlhšie. Veď odvtedy už pretieklo vody aj vodky…
„Vyzerá, že je silnejšej postavy. Ale aj takých bolo… Napríklad ten kuchár z letnej brigády počas výšky v reštike. Ten tiež dlho doliezal, kým som sa neozvala jeho žene,“ žmurkla si sama pre seba, pretože mala zo seba skvelý pocit, že si s chlapíkom poradila aj bez bežného postupu, teda bez toho, aby si na pomoc volala nejakého budúceho bývalého.
„No dobre, a čo ak to nie je ani jeden z mojich exáčov? Čo ak je to nejaký vydierač?“ hlavou jej začali lietať účty a všetky možné ešte nesplatené dlhy u kamarátov a kamarátových kamarátov. Zatiaľ jej všetko prešlo aj bez vrátenia požičaných peňazí. Postačili dve-tri stretnutia a dlh bol zabudnutý. I keď jeden z nej takmer vytriasol jej zafúľanú dušu…
„A možno je to ten kňaz, čo si dal predsavzatie, že ma obráti z hriešnice na anjela! Azda rok sa mi ozýval, vyvolával mi a nedal sa odbiť, kým som mu nepovedala, že by stál za hriech aj on a že ho pri najbližšom stretnutí skúsim preonáčiť ja,“ opäť sa zasmiala na svojej genialite.
„No zdá sa mi, že vyzerá na dobrých 45, možno aj 50. Hííí! Mohol by to byť otec toho zajačika, ktorý chodieval ku mne minulý rok ako na klavír. Zaúčať sa!“ opäť sa bláznivo zarehotala, ale zároveň začala lepšie ostriť, lebo otec zajačika sa jej cez telefón vyhrážal, že ak ju raz stretne, naučí ju po kostole hvízdať. Zajačik totiž vyčerpaný po búrlivých nociach postupne prestal chodiť na vysokú školu aj na brigády, až kým s ním otec nezatočil.
„Už viem! Môže to byť nejaký z utajených policajtov, ktorí sledujú rýchlosť a potom naháňajú previnilcov!“ radšej spomalila a pre istotu zišla z hlavnej cesty. Aby sa presvedčila, či naozaj ide len o jej choré výplody fantázie. Povedala si, že pôjde bočnými uličkami, kadiaľ nikto normálne nechodí a zaparkuje pred najbližším supermarketom.
„Do riti! Takže ma skutočne sleduje!“ zakričala, keď videla, že chlapík v aute za ňou jej zostáva stále v pätách. Už sa jej to nezdalo normálne. Najhorší strach je z nepoznaného.
Zastavila pred supermarketom a so zavretými očami zostala sedieť v aute. Dúfala, že chlapík odíde. Počula však, ako ktosi blízko nej zabuchol dvere na aute. Oči nechávala privreté. „Nech odíde, nech odíde, nech odíde…“ hovorila si potichu dookola a pevne zvierala volant.
Strhlo ju, keď počula zaťukanie na okno. Otvorila oči a on bol tam. Dobre stavaný 50-tnik, ktorého tvár jej nič nehovorila. Vyzeral dosť vážne, až mala pocit, že je nahnevaný. Po chvíli stiahla okno.
„Dobrý deň, pani. Vystúpte si, prosím!“ povedal jej chlapík bez okolkov a odstúpil od dverí.
„Sakra!“ napadlo jej, že v aute má vrecúško s dajakými zakázanými tabletami, ktoré ráno prevzala od kamaráta a mala ho popoludní odovzdať ďalšiemu. Začalo jej lepiť, lebo za to by mohla mať väčšie problémy ako za prekročenie rýchlosti. Išlo predsa o drogu.
„Otočte sa čelom k autu a ruky nechajte pred sebou, pani!“ pokojným hlasom jej prikázal päťdesiatnik.
Už dávno jej srdce nešlo vyskočiť z hrude tak ako teraz. Život sa jej zdal doposiaľ ružový. Ak jej teraz nájde drogy a pôjde za to sedieť, rozprávka sa skončila. Snažila sa byť pokojná, aby na sebe nedala nič poznať. A tak ruky položila na dvere a dúfala, že najbližších pár Vianoc nestrávi za mrežami. Stalo sa však čosi zvláštne.
„Hm?“ vyzerala, akoby ju jemne zasiahla elektrina. „Čo to robíte?“ opýtala sa a opäť pomyslela na jednu z predchádzajúcich možností – nie je to tajný policajt, ktorý hľadá drogy, ale nejaký pomätený šialenec, ktorý ju chce znásilniť.
„Urobil som len to, čo ste mali napísané vzadu na aute. Nemusíte sa ma báť, neublížim vám. Už aj odchádzam. Želám príjemný zvyšok dňa,“ dodal s milým hlasom a už sa poberal k svojmu autu. Naštartoval a čoskoro bol preč.
Šokovaná žena podišla k zadnému oknu, odstúpila a stále v nemom úžase hľadala nápis, ktorý chlapíka inšpiroval urobiť to, čo urobil. A potom jej to došlo… Za všetko mohla provokačná nálepka, na ktorú už aj zabudla. V ľavom rohu zadného skla sa jej vynímali písmená Kiss my ass!
(foto: Miro Trimay)
Celá debata | RSS tejto debaty