Marcel Páleš

„Išla by som už na tú dovolenku! Veď kým sa konečne začnú prázdniny, budeme vyzerať ako mátohy,“ hundre si ponad raňajky gymnazistka, ktorú opäť zobudilo tlmené vibrovanie budíka susedovcov zhora.

„Linda, veď ty tak už aj vyzeráš,“ podpichne sestru jej o chvíľu mladšia dvojička Sofia a odpije si z kakaa.

„Isté veci je potrebné jednoducho pretrpieť! Koľko toho zniesol Ježiš,“ pripomenie dievčatám otec, ktorý ich vedie umiernene v cirkevnom duchu.

„Ešte musíme vydržať, dievčatá, a potom sa na dovolenke môžeme vyspať, koľko len chceme,“ povie mama, aby podržala otca, ale tá tiež celý čas zíva a nevyzerá radostne.

„Veď áno, oci, ale uznaj, že to nie je normálne,“ nedá sa Linda, ktorá má spánok citlivejší ako Sofia, a keďže si rada číta do noci, rada by si ráno pospala čo i len o polhodinku dlhšie.

Dramatické rána tejto slušnej rodiny priniesol jedného pekného dňa pred polrokom prenikavý budík ich susedovcov zhora. Starší pár sa prisťahoval, a i keď navonok pôsobili ako mierumilovní seniori, začali pokojný život bývajúcich pod nimi poriadne nahlodávať. Veď ak sa človek dobre nevyspí, má problém sústrediť sa v škole či v práci, nie to ešte venovať sa záľubám popoludní či večer. Budík zhora totiž zvonil minútu od šiestej v intervale každých desať minút prenikavým a nepríjemne jednotvárnym tónom celú minútu. A budíkové zariadenie bývalo zrejme položené vždy na zemi, inak by vibrovanie zhora nebolo počuť aj do detskej izby dievčat, ktorá sa nachádzala vedľa spálne rodičov. Spálňa seniorov zhora bola totiž rovno nad spálňou manželov zdola.

„Och,“ zívne si Linda a zaspomína si na staré dobré časy, keď vstávali najskôr o pol siedmej a všetko s prehľadom stíhali, ba dokonca niekedy zadriemali takmer do siedmej, a predsa stihli prísť včas do školy.

„Ste si uvedomili, že v priebehu polroka, odkedy tí seniori prišli, sa nám úplne otočil režim? Už nehrozí, aby sme si pospali dlhšie ako do šiestej,“ zhodnotí vzápätí Sofia a myslí aj na víkendy.

„Tichšie, postačilo by, keby si to dali trocha tichšie a nepoložili budík na zem,“ povie Linda.

„No to im tato hovoril, pekne ich poprosil, ale povedali mu, že oni ako starší ľudia majú už problémy so sluchom, preto by ich tichší budík nezobudil. A že počuli o tom, že budík nemajú dávať k hlave, preto ho dávajú na zem,“ vysvetlí mama.

„Áno, veď nech im to zvoní, ale prečo tak skoro? Do práce už nechodia a brigádu, čo majú na roznášanie letákov do schránok, na to im tak skoro vstávať netreba,“ nedá sa Sofia.

„Sú vraj spokojnejší vtedy, keď si to vybavia čím skôr. A povedali mi, že keď chcú niekam vyraziť z domu skôr, trvá im, kým sa zrána poriadne rozhýbu a vychystajú. Tak preto tie budíky. A keďže pani vstáva skôr ako pán, zvoní im to toľkokrát dookola. Lebo ani jedného to na prvý raz nezobudí,“ objasňuje otec.

„Už som aj ja občas na hrane s nervami, priznávam, ale musíme vydržať. Hnev nás nesmie ovládnuť, lebo potom to už nie sme my, pamätáte?“ pripomína mama to, čo ich ako rodičia odmalička učia.

„Život je, samozrejme, aj o hneve, veď sme ľudia. Nedá sa to vždy ustáť, ale lepšie bude usilovať sa byť múdrymi a nepoddať sa hnevu, nenávisti a podobne,“ povie poučne otec a všetci sa unavene rozbehnú do nového dňa.

Hoci hlava rodiny dohliada na to, aby dcéry aj celá rodina fungovala v harmónii, aby sa slušne správali, aby konali múdro a radšej pokojne ako impulzívne, v skutočnosti aj samotný otec tajne bojuje s hnevom. Pracuje neraz aj hlboko do noci, pretože ako úspešný právnik študuje spisy a pripravuje sa na súdne procesy. O to viac by si ráno pospal aspoň o polhodinu navyše, a o to viac ho nepríjemný zvuk budíka dostáva do varu. A tieto dni už začína mať na mále, aby nevybuchol. Nedáva to najavo, a tak dcéry nič netušia, i keď jeho manželka si všíma, že sa v ňom odohráva náročný boj.

„Neverím! Dnes odchádzame na dovolenku!“ spamätala sa zrazu pri raňajkách Sofia.

„Ejha! Niekto sa už prebral do reality. Dobré ráno aj tebe,“ odvetila jej Linda, ktorá precitla do výnimočného dňa o čosi skôr, i keď všetci boli opäť raz nevyspatí, ale už sa budíkovým terorom zhora nevládali zaoberať.

„Váhala som tiež, či ráno snívam a ešte ostáva týždeň či mesiac, alebo už ozaj nastal ten deň,“ pridala sa s úsmevom aj mama.

„Áno, milé dámy, dnes je ten radostný deň, keď všetko, čo nás trápi a hnevá, necháme tu a poberieme sa oddýchnuť si. Nepožičiame si od našich milých susedovcov ten ich skvelý budík?“ podpichol ich otec, ktorý už tiež odpočítaval dni do víťazoslávnej chvíle.

„Ťapnime si na to, že slovo budík sa odteraz stáva zakázaným slovom a platnosť zákazu potrvá celú dovolenku,“ navrhla Linda, všetci súhlasili a ťapli si s veľkým potešením.

„Ešte polejte kvety a bežíme,“ zavelil otec a čoskoro už s úsmevom vyrazili k moru, kde ozaj mali pocit, že sú v akomsi vysnívanom raji na Zemi a môžu slobodne spať, dokedy sa im zachce.

Slovensko bolo od nich priďaleko, susedia seniori ešte ďalej. Dovolenkové dni plynuli, ale predsa len sa im budíkoví narušitelia ich domáceho pokoja nepriamo pripomenuli.

„Bože, azda sa len neudialo niečo s bytom,“ zhrozila sa žena aj dcéry, keď počuli, ako hlava rodiny prijala hovor od slovenskej polície.

„Už hovor! Čo sa stalo?“ napäto čakali na vysvetlenie, keď otec s vážnou tvárou dotelefonoval.

„Ďakujme Bohu, že nášmu bytu sa nič nestalo. Vraj ktosi v okolí nášho vchodu vyčíňal a rozbil susedovcom nad nami okno. Ale že kontrolovali okná aj dvere na našom byte a nie je tam náznak po vniknutí. Sused im povedal, že má kľúče od nášho bytu a skontroluje ho, či je všetko v poriadku. Našťastie u nás sa nič neudialo,“ objasnil muž.

„Íha! Hotové krimi! A bez nás! A to tým seniorom nad nami rozbili okno?“ opýtala sa šokovaná Sofia a otec prikývol.

„Ktovie, či to nebol nejaký sused, ktorému už liezol na nervy ich budík,“ hlesla Linda.

„Och, prestaň! Predstav si, že sa to stane nám!“ zahriakla ju mama.

„Máme šťastie, že to nebolo naše okno. Snáď sa tam už nič podobné neudeje, kým prídeme domov. Pôjdeme sa dnes radšej pomodliť do kostola, kde mávajú slovenské omše. Už som dlho nebol na spoveď,“ povedal otec, na čo mu jeho dámy súhlasne prikývli. Nepostrehli na ňom akýsi jemný príliv pokoja, keď si pomyslel na to, akým predmetom páchateľ rozbil seniorom okno a že ten predmet začal krátko po dopadnutí cengať ako najatý, a že s veľkou pravdepodobnosťou už túto slovenskú rodinku po návrate domov z dovolenky čakajú podstatne tichšie rána, pretože seniori sa zo strachu pred zvláštnou kriminalitou rozhodli odsťahovať sa.

(ilustrácia: Anna Šenkeríková)