Kocúr ho fascinuje. Vždy sa ladne vyšvihne na podokennú dosku, usadí sa tam a hľadí kamsi do krajiny. Pôsobí tak rozjímavo, že chlapec premýšľa, či v ňom nedrieme ľudská duša. Hociktorí ľudia nemajú v očiach takú hĺbku, akú badať v pohľade tohto hrdzavca. Ešte pred rokom by mu ani nenapadlo zamýšľať sa nad zvieraťom. Pred rokom by mačkám nanajvýš pálil vzduchovkou do zadku, alebo by hádzal skaly do psov, poprípade on sám by sa menil na besné zviera.
„Vidieť tak tvojimi očami, mňaukáč! Z tvojho mlčania netuším, čo za svet tam leží. Celé dni vidím len oblohu. Len a len oblohu! Zamračenú, rozpršanú, potom zasa jasnú a modrastú, sem-tam ku mne nahliadne slnko, hviezdy. Leto, jeseň, zima… Viem, viem… Začínam si uvedomovať, že všetko má svoj význam. Aj to, že môžem vidieť aspoň tú trošku z krajiny. Že vôbec môžem vidieť!“ mladík prikyvuje hlavou sám sebe a zamyslený pozoruje nemého priateľa s hrdzavým odtieňom srsti, ktorý sedí vysoko na doske pod strešným oknom. Odtiaľ sa pozerá na svet. Tam chlapec nedočiahne.
Vráti sa k čítaniu. Pred rokom by knihy maximálne pálil pri nejakej ožieračke, alebo by z nich trhal stránky, balil do nich trávu a potom vychutnával odpal do iných sfér. S rehotom. V partii podobných. Pred rokom… Teraz dočítal ďalšiu. Za posledné mesiace, odkedy sa jeho svet zúžil na túto izbu, ich prelúskal niekoľko desiatok. Načerpal množstvo poznatkov, koľko azda nie ani za celých predchádzajúcich šestnásť rokov života. O ľuďoch, o prírode, zvieratách, umení, náboženstvách či múdrosti. Pohlo to s ním k uvedomeniu sa. Ani sa mu veriť nechce, že za jeden život, dokonca za jeden rok, môže človek podľahnúť takejto obrovskej zmene. Ale nielen vďaka čítaniu.
Pozrel na svoje zápästie a na um mu zišla sloboda. Koľko o nej za posledné mesiace preštudoval a premýšľal! Spomenul si, ako prvé týždne po násilnom privedení sedel v strede izby v kresle, ruky obopäté železnými obručami, s očami zaviazanými. Mohol len uvažovať – nad sebou, nad životom… Teraz je síce na dlhej reťazi, ale ruky ma voľné. „Sloboda, slobodienka… Aká si len úžasná vymoženosť človeka. Vôbec som si ťa nevšímal. Všetko som bral ako samozrejmosť. Pred rokom…“ Ceruzou zakrúžkoval zaujímavú pasáž z knihy a rozhodol sa ju prepísať do jedného zo svojich zošitov. Čosi podobné si nikdy neviedol. Dokonca ani tie školské zošity poväčšine v škole nemal.
„Zobuďte sa, prekliatci tejto zeme!“ písalo sa v útlej knihe známeho Rakúšana Simmela. „Kohúty predsa budia spáčov, nie? A väčšina ľudí nespí len v noci, ale po celý život.“ V týchto slovách sa našiel. „Starý mních zrejme chcel, aby som natrafil práve na tieto vety,“ povedal nahlas. Žiadnu knihu mu doposiaľ nepodhodil len tak, náhodne. Starec sa za posledný rok stal jediným človekom, s ktorým chlapec prichádzal do styku.
Roztvorené myšlienky mladíka pribuchol zvuk kľúčov a odomykanie dverí. Dovnútra vkročil starý mních v tmavohnedom habite s povrazom okolo pása. Pevné a mohutné telo našepkávalo o rokoch bojových umení a fyzickom úsilí. Šedivá briadka podčiarkovala výraz mudrca. Vzápätí aj zamkol. V tvári mu nechýbal typický jemný úsmev. Zo všetkého najviac však z neho vyžaroval pokoj. Nákazlivý pokoj. Sem-tam poznamenal, že v sebe nosí vesmírnu harmóniu, ku ktorej chce priviesť aj chlapca. Ale to vraj ešte potrebuje čas… Bývalého fagana tam uvrhli rodičia. Nevedeli si s ním dať rady. Dostal sa do zlej partie a ich už vôbec nerešpektoval. So svojou svorkou prispievali ku kriminalite a neraz za neho museli rodičia zaplatiť. Potom ušiel z domu a prestal chodiť do školy. Keď však skončil na polícii za lúpeže, problémy s drogami a ťažké ublíženie na zdraví, rodičia si jeho budúcnosť vzali do vlastných rúk. Dopočuli sa o tomto tajnom kláštore zvláštnych mníchov, ktorí prevychovajú aj najhoršieho z najhorších. Pomáhajú zmeniť sa. Len to chce čas a trpezlivosť.
„Ešte skôr, než mi povieš o tom, k čomu si dnes dospel, ti chcem oznámiť, že za posledné mesiace sa ti darí veľmi dobre. Ak budeš takto napredovať, čoskoro ťa pustíme. Do sveta. Zdá sa, že z teba predsa len bude človek. Dobrý človek…“ usmial sa na chlapca a podal mu za hrsť slnečnicových semiačok.
(ilustrácia k poviedke: Miroslava Kuracinová)
niečo ďalšie na čítanie: Tvoj ring, tvoj boj, tvoj najsilnejší súper
Prajem Vám príjemný čas! :)
Celá debata | RSS tejto debaty