Marcel Páleš

Rok 2020 sa do histórie ľudstva zapíše zrejme ako koronavírusový. Pandémia výrazne zasiahla do našich dní a miestami to v niektorých krajinách pripomínalo obmedzenia, ktoré prináša vojna. A zrejme aj v nejednom z nás sa odohrávala vojna myšlienok a prevrat hodnôt.

V poslednom období sa mi dostala do rúk kniha Prima Leviho Je to človek? Ako som stúpal jej obsahom stránka po stránke, prenikal som hlbšie aj do atmosféry každodennosti v poľskom koncentračnom tábore v závere druhej svetovej vojny. Obmedzenia, zvrátené postupy, drsný boj o prežitie, smutné osudy človeka. Kniha sa mi tu a tam pripomenula aj v tej mojej všednej každodennosti. Aj pri otrepaných úkonoch, ako sú príprava raňajok, sprcha či rodinná prechádzka, som si uvedomoval, aké bohatstvo máme, akú slobodu, možnosti… Určite by nám pomohlo, ak by túto knihu ako povinné čítanie mal absolvovanú každý už v rámci strednej školy. A pre tých, ktorým čítanie ozaj nikdy nevoňalo a nebude, postačí aj pár riadkov básnika Mikuláša Kováča, konkrétne báseň Stena. Veď ju možno nájsť aj voľne na internete. Ozaj, mať internet – aká to vymoženosť!, keď si tak pomyslím na tých chudákov za ostnatým drôtom vyhladzovacích táborov.

Niekoľkokrát do roka máme možnosť v rámci rôznych výročí a sviatkov pomyslieť si na hrôzy vojen a revolučných nepokojov – aj v tomto mesiaci. Človek potrebuje byť v strehu, lebo ľudská hlúposť býva neraz ukrytá za inteligentný obraz a rafinovaný plán. Potrebujeme koncentračné tábory pozitívnych myšlienok a správnych činov. Ešte dnes.

(foto: Renata Veltyová)

Mikuláš Kováč: Stena

/1/
Vyviedli ho
pred bledú stenu.
Nedal si zaviazať oči,
pretože slnko
chcel vidieť do poslednej chvíle.
Keď potom padol,
na bledej stene
kmital
červený graf jeho srdca.

/2/

My sme už zabudli na tie scény.
Strieškami čiapok zaháňame slnko z čela,
lámeme rekordy v jedení a pití,
hovieme si skrátka.
A keď sa občas presýtime,
vravíme :
Choď si ľahnúť kamarát,
si bledý ako stena.